Cena Akadémie 2019/2020 - okruh BRATISLAVA 1
Prihlásené inscenácie: Smútok v srdci, falafel v placke (Prvý plán), Nevďačná cudzinka (per.ART) , Revízor (Divadlo Astorka Korzo´90) Pán Q a jeho Don Quijote (Ticho a spol.), Baby Bajbl Band (Divadlo Colorato), Lekcia (Divadlo Aréna) Komisiou videné a hodnotené inscenácie: Smútok v srdci, falafel v placke (Prvý plán), Nevďačná cudzinka (per.ART), Revízor (Divadlo Astorka Korzo´90), Pán Q a jeho Don Quijote (Ticho a spol.) Hodnotitelia: Mgr. art. Matúš Bachynec, ArtD, Mgr. art. Ľubomír Bukový, PhD., Mgr. art. Lucia Mihálová, PhD., Mgr. Michaela Mojžišová, PhD., Mgr. art. Michal Vajdička
V tejto situácii uvedomenia si krehkosti buďme vďační, že aspoň niekoľko divadelníkov sa usilovalo vidieť a zachytiť niekoľko inscenácií, aj keď každú inscenáciu iný počet, a sú ochotní svoje postrehy zdieľať, vďaka im aspoň za tieto riadky. Veríme, že aj tieto kusé a mozaikovité postrehy na adresy inscenácií spolu s ďalším materiálom zamyslení Divadlo v čase korony pomôžu zachovať aspoň čriepky tejto turbulentnej sezóny pre záujemcov v budúcich, veríme, že pre divadlo hostinnejších, dobách. – Zároveň vyjadrujeme ľútosť, inscenácie Baby Bajbl Band a Lekcia žiaľ, nevidel nikto z komisie, dúfajme, že inscenácie napriek tomu získajú svoju spätnú väzbu…
„Divadelníci, ktorí experimentujú s tradičným vnímaním divadla, dokázali, že divadlo môže existovať bez príbehu, bez dialógu, bez replík, bez slov, bez postáv, bez scénografie a kostýmov, bez javiska, bez reflektorov, dokonca aj bez herca. Tieto experimenty nás nútia zamýšľať sa nad tým, v čom je zakorenená skutočná podstata divadla. Posledné mesiace upriamili našu pozornosť na to, čo je najzásadnejšie, bez čoho divadlo naozaj nemôže existovať. Bez diváka. Až v tomto bode narážame na krehkosť existencie divadla.“ (úryvok zo zamyslenia Lucie Mihálovej, dramaturgičky, členky komisie BA 1)
Irena Brežná: Nevďačná cudzinka, per. ART, réžia: Adriana Totiková
„Problematika migrácie patrí k najviac pertraktovaným témam dnešného spoločensky angažovaného umenia. Európska kultúra s ňou zväčša pracuje z pozície (seba)kritika xenofóbnych, rasistických, fašistických tendencií západnej civilizácie. Zdá sa, že nemalá časť populácie je z tohto flagelantského postoja unavená a stáva sa voči téme rezistentnou. V tomto kontexte považujem dramatizáciu autobiografického románu Ireny Brežnej Nevďačná cudzinka a jej inscenáciu, ktorá vznikla v spolupráci združenia per. Art a Činohry SND, za veľmi osviežujúci tón vnesený do monotónnej melódie. V konštelácii emigrant – hosťovská spoločnosť sa totiž mladá hrdinka slovenského pôvodu neocitá v odsúdeniahodnej pozícii občianky, ktorá má problém prijať vo svojej vlasti cudzincov. Naopak, ona je tou, ktorá sa uchádza o prijatie v krajine, kam spolu s rodičmi emigrovala z Československa po udalostiach augusta 1968. Respektíve by sa o toto prijatie mala uchádzať, no jej (nielen) počiatočné emócie sotva korešpondujú so snahou o kultúrnu asimiláciu. Omnoho viac ňou lomcujú nostalgický, spomienkovo optimistický smútok za domovom, aj pohŕdanie kultúrnymi obyčajmi krajiny, ktorá ju prijala a snaží sa jej pomôcť, prípadne hnev na všetkých (vrátane seba samej). Aj keď má dramatizácia Zuzany Uličianskej klipovitú štruktúru, jednotlivé situácie sú dostatočne rozvinuté na to, aby divák pochopil ich ideu a pointu. Rovnaké konštatovanie platí pre inscenáciu v réžii Adriany Totikovej, ktorej sa úspešne podarilo prekonať istú „rozhlasovosť“ textu. Dynamický temporytmus divadelnej štruktúry sa jej darilo udržať aj vďaka disponovanej trojici interpretov. Titulná predstaviteľka Ivana Kubáčková s autentickou uveriteľnosťou vyklenula oblúk od vzdornej adolescentky cez hnev, znechutenie či priam pohŕdanie „podivnosťou“ švajčiarskej nátury, až po postupné prenikanie do jej zákutí a nachádzanie vnútorného pokoja a empatie. Disponovanými spoluhráčmi jej boli Elena Spaskov a Matúš Kvietik, preberajúci na seba obrazne i doslovne (parochne, klobúky) kožu celého panoptika postáv v živote titulnej hrdinky.
Snahou súčasného divadla, slovenské nevynímajúc, je scitlivovanie diváka voči nástojčivým kultúrnym témam. Nevďačná cudzinka má k tomu výrazný potenciál – a nepotrebuje na to ani talár sudcu, ako to často býva pri inscenáciách s podobnými ambíciami. Dávno som sa tak úprimne nezamýšľala nad pocitmi migrantov, ktorí zažívajú kultúrny šok v hosťovskej krajine, ako keď som odchádzala z tohto predstavenia, autenticky napĺňajúceho spoločenskú aj umeleckú funkciu divadla.“
Zuzana Križková: Pán Q a jeho Don Quijote, Ticho a spol., réžia: Robo Horňák
Inscenácia s podtitulom Komická trúchlohra o jednom z nás a rytierovi smutnej postavy, ukazuje vývoj od Pána Q, preťaženého vysokoškolského pedagóga, ktorý sa zaobará alúziou Cervatesovho Dona Quijota, až sa stáva súčasťou jeho života.
„Komplikované zobrazenie schizofrenických stavov sa podarilo Ivanovi Martinkovi zobraziť aj vďaka talentu uchopiť inscenáciu do rúk jednak vizuálne a jednak herecky presvedčivo. V inscenácií sú takmer rovnovážne zastúpené viaceré základné druhy divadelného umenia. Veľká váha je kladená nielen na činohru, ale aj jazyk bábkového divadla, pomerne bohato je zastúpená aj pantomíma či tanec. Inscenácia je však v prvom rade fascinujúca dôslednou prácou Ivana Martinku. Prechody z jednej polohy (postavy) do druhej sú nielen rýchle, ale významovo plynulé a zvolené výrazové prostriedky, činoherné a bábkové, ich dostatočne od seba odlišujú aj z hľadiska výrazu.“ Potrebujeme dnes ešte svojho Dona Quijota, či sme ho už definitívne pochovali? Kto určuje, čo je ešte normálne a čo už možno považovať za bláznovstvo?
Michal Belej: Smútok v srdci, falafel v placke, Divadlo Prvý plán, réžia: Daša Krištofovičová
Smútok v srdci, falafel v placke je najnovšou inscenáciou Dáše Krištofovičovej – absolventky scénografie na Katedre bábkovej tvorby VŠMU a na Katedre alternatívneho divadla DAMU, ktorá sa však rovnako našla v práci divadelnej režisérky a v príprave autorských divadelných projektov. Vychádza z knihy Michala Beleja Smútok v srdci, falafel v placke (2018).
Citát z reflexií: „Literárna predloha je originálnym a vtipným formátom vychádzajúcim z dnešnej „každodennosti“: ide o zbierku statusov zo sociálnych sietí. V anotácii knihy, ktorú uvádzajú webové stránky predajcov, sa píše: „Papier znesie veľa, internet ešte viac. Preto táto kniha testuje, koľko internetu znesie papier.“ Krištofovičová ako autorka „dramatizácie“ (…) sa rozhodla vyskúšať, koľko internetu na papieri znesie divadlo. Základný princíp jej inscenácie je veľmi nádejný. V stand-upovom kabaretnom formáte pretkanom pesničkami nám do svojich životov dávajú nahliadnuť tri postavy: „veriaca žena, jej teplý syn a jeho nešťastná kamarátka“, ako ich uvádza oficiálna anotácia k predstaveniu. Tá zároveň sľubuje „večer plný úvah o živote, láske a náboženstve“. Našťastie, patetická formulácia, ktorá by s kabaretným žánrom nemala veľa spoločného, sa nenaplnila. No nenaplnilo sa ani očakávanie vtipného či satiricky ostrého večera, z ktorého by človek vyšiel s chuťou pouvažovať nad niektorými z tu glosovaných fenoménov. A hoci od kabaretu neočakávam „politickú korektnosť“, kontrapozícia citlivého, zraniteľného chlapca-gaya a jeho prihlúplej, pokryteckej matky-katolíčky, ktorá sa oháňa obrázkami svätých, no pritom jej najväčšiu životnú radosť spôsobí hanba jej príbuzných (ich dcére sa narodilo nemanželské dieťa), mi prišla až príliš „hejtersky“ čiernobiela.
Za najciteľnejší divadelný problém produkcie považujem nevyváženosť hereckých kreácií. Kvalitatívny rozdiel výkonov trojice interpretov aj nesúrodosť ich hereckých poetík boli priveľké. Najslabším článkom predstavenia bola Miriam Ryšavá, ktorá sa strácala v texte, notách i javiskovej akcii, pričom jej snaha o vtipnosť pôsobila veľmi kŕčovito. Judita Hansman je skúsená herečka disponujúca širokou výrazovou škálou, no tu nedostala inú možnosť než groteskne kĺzať po povrchu klišéovito napísanej postave bigotnej katolíčky. Najväčšiu divácku empatiu vzbudzoval Martin Kollár: bez nepatričného psychologizovania, s autentickým zmyslom pre banálnosť našich „veľkých“ trápení, dokázal prirodzene balansovať medzi tragickým a komickým pólom svojej postavy.“ Doplňujeme z ďalšej reflexie: „Rovnako ako stand-up, aj inscenácia si vyžaduje vďačného a tolerantného diváka, ktorému ironický humor Dáše Krištofovičovej sadne a neprekáža mu prirodzený ruch prostredia. Takýto formát si nevyžaduje náročného diváka, ktorý by očakával energické výkony hercov, naopak, základná okolnosť stand-up vyžaduje akúsi naivnú autentickosť človeka prvýkrát stojaceho pred divákmi. Herec sa tak skôr stáva komentátorom situácií a pozorný divák si vďaka nemu môže vytvoriť obraz o internetových diskusiách a ich úrovni.“
Opäť z inej reflexie: „Režisérka zvolila formu inscenovanej prednášky v kombinácii s prvkami stand-up comedy a kabaretu. (…) Priestor kaviarne Bohéma, prítomnosť divákov, ako aj jednotlivé súčasti scénografie sú prirodzene zakomponované do konceptu krstu knihy v kaviarni. Avšak fakt, že ide o krst knihy, sa dozvedáme až na konci inscenácie. Dovtedy vidíme postavy prichádzať k mikrofónu, vyčkávať na stoličkách, striedať sa pred projekčným plátnom, pričom netušíme, aká je ich motivácia na to, aby nám rozprávali o svojich osobných problémoch. Krst knihy ako záverečná, nová okolnosť, však túto motiváciu neobháji.
Oceňujem odvahu režisérky podať úprimnú osobnú výpoveď, ako aj potrebu vyjadriť sa k súčasným problémom svojej generácie prostredníctvom komorného predstavenia v atraktívnom priestore. Výpoveď inscenácie však pre mňa zostala uviaznutá v lineárnosti deja a plochosti postáv. Ich frustrácia nepodávala obraz o konkrétnej generácii, spoločnosti alebo dobe, v ktorej žijeme, ale bola skôr nekončiacim sťažovaním sa na osud (…)
„Inscenácia preto nadobúda skôr rysy privátnej terapie, než profesionálneho umenia. Dôležitosť tejto arteterapie nechcem podceňovať, len mi nie je celkom jasné, prečo sú tomu vystavení diváci.“
N.V. Gogoľ: Revízor, Divadlo Astorka Korzo´90, réžia: Łukasz Kos
Inscenácia Revízor zapadá do dramaturgického plánu divadla Astorka Korzo 90 a tematicky nadväzuje na tradíciu inscenovania klasických dramatických textov.
„Spojenie Lukasza Kosa a Astorky sa ukázalo ako veľmi dobrý ťah umeleckého šéfa Ondreja Spišáka. Kosovi sa podarilo na pôdoryse známej Gogoľovej hry Revízor rozdúchať plamene energie hereckého súboru Astorka. Navonok hravou formou sa pred očami divákov rozohráva príbeh skorumpovaných úradníkov, prechádzajúci do metafyzickej hry človeka vysmievajúceho sa diablovi. Paradoxne tento príbeh, ktorý spôsobil spoločenské zemetrasenie v Rusku v 19.storočí, vďaka dôkladnej réžií a skvelému výkonu celého umeleckého súboru ukázal svoj obrovský potenciál a schopnosť nastaviť zrkadlo aj súčasnej spoločnosti.“
Na druhej strane iný názor: „V inscenácii sa tvorcovia prostredníctvom vizuálnej, pohybovej, hudobnej a hereckej zložky snažia kriticky zrkadliť súčasný marazmus sveta a stále aktuálnu prítomnosť tém a javov, ktoré Gogoľ vo svojej hre pomenoval. Výsledná podoba inscenácie pôsobí po obsahovej a formálnej stránke kompaktne. V inscenácii sa tvorcovia prostredníctvom vizuálnej, pohybovej, hudobnej a hereckej zložky snažia kriticky zrkadliť súčasný marazmus sveta a stále aktuálnu prítomnosť tém a javov, ktoré Gogoľ vo svojej hre pomenoval. Avšak konečný efekt z predstavenia, pálčivosť tém, širokospektralita spoločenských javov reflektovaných Gogoľovou komédiou zostala v danej realizácii na polceste vypovedaných slov a odohraných divadelných scén. Aj napriek, vzhľadom na kondíciu tohto divadla, veľkému nasadeniu celého realizačného tímu a obrovskému režijnému vkladu, zostáva toto dielo uväznené v nedokonavosti smerom k skrytému potenciálu katarzného momentu, ktorý dramatik ukryl do príbehu o Chlestakovovi a jeho neplánovanej návšteve panoptika.“
Záverom
Mozaiky reflexií, ktoré sú ako noty na bubon, rovnako, ako bola periodicita odohraných predstavení, dovoľte citát zo zamyslení:
„Covid-19 uštedril tvrdú ranu divadelníkom a inštitúciám, ktoré do prípravy osláv storočnice profesionálneho divadla investovali mnoho času, energie a finančných prostriedkov. Zároveň ochudobnil tisíce tých, ktorí umenie, vrátane toho divadelného, potrebujú k plnohodnotnému životu. Svetlo na konci tunela k dnešnému dňu stále nevidno. Snáď kým k nemu dospejeme, pribudne tých, ktorí si uvedomia, ako veľmi im divadlo chýba, a neubudne tých, ktorí dokážu ich hlad nasýtiť.“ (úryvok zo zamyslenia Michaely Mojžišovej, teatrologičky, členky komisie BA 1)
Z reflexií členov komisií zostavil Marek Godovič.
Cena Akadémie 2019/20 Cena Akadémie je organizovaná v spolupráci s Literárnym fondom. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Akadémia divadelných tvorcov, Školská 14, 811 07 Bratislava www.adt-theatre.sk