CENA AKADÉMIE 2021/22 A 2022/23 - OKRUH BRATISLAVA 1
Komisia okruhu Bratislava 1 hodnotila tieto prihlásené inscenácie v abecednom poradí: Amadeus´22 (Ticho a spol.); Hamlet (Letné shakespearovské slávnosti); Je dôležité mať Filipa (Divadlo Aréna); Lazarus (Divadlo Aréna); Nič sa nestalo (Ticho a spol.); Skupinová terapia (Divadlo SkRAT); Umenie padať (KADU – Kabinet audiovizuálnych divadelných umení); Unavená žiadosť (Divadlo SkRAT). Hodnotitelia: Mgr. art. Zuzana Andrejco Ferusová, MgA. Marek Godovič, PhD., Mgr. art. Michal Legíň, prof. Peter Pavlac, Mgr. art. Valéria Schulzová.
Do prvého bratislavského okruhu bolo zaradených osem inscenácií zo šiestich divadiel. Po hlasovaní a následnej diskusii posunuli hodnotitelia väčšinou hlasov do druhého kola dve inscenácie Hamlet a Lazarus. Ďalšie inscenácie reflektujeme v abecednom poradí podľa názvu divadla.
Inscenácie v produkcii Letných shakespearovských slávností uvádzané na Nádvorí Bratislavského hradu sú špecifickými dielami. Vznikajú na konkrétnu objednávku pre konkrétny priestor, v ktorom sa inscenácia hrá pod holým nebom. K tomu je neraz prispôsobený výber titulu aj režijno- dramatugická koncepcia, ktorá skôr ako razantnú interpretáciu či aktualizáciu si skôr vyžaduje východiská čitateľnejšie pre širšie obecenstvo. Hamlet v réžii Pavla Kheka pracoval s textom bez výraznejších aktualizácií, najdôležitejšie posolstvá tak boli prítomné v herectve či v scénografií. Ľuboš Kostelný v hlavnej úlohe razantne strhol pozornosť na svoj herecký výkon, v ktorom pracoval s celou škálou emócií: od skrývaného protestu, cez osobnú frustráciu, či otvorený boj s mocou. Inscenácia neponúkla len silný herecký zážitok hlavného protagonistu, ale aj čitateľnú režijnú koncepciu bez mnohoznačných interpretácií a stala sa tak dostupnejšou aj pre širší okruh publika.
Z reflexií členov komisie
Réžia a dramaturgia*„Režijné uchopenie neprišlo s výraznými interpretačnými posunmi, snáď okrem náznakov zvýraznenej tematizácie násilia vo vzťahoch (násilné zaobchádzanie Polonia s dcérou, Hamleta s Oféliou, ale aj jeho fyzicky násilné prejavy voči matke atď.).*
„Inscenácii prospieva režijná práca s hercom, jasné situácie a absencia snahy ohúriť diváka. Je to jednoznačne najlepšia inscenácia z hodnotenej skupiny.“
„Inscenácia (podobne ako text) negraduje ale je skôr pomalým prepadávaním sa do bahna neschopnosti situáciu vyriešiť, dilem, ktoré demonštrujú silu, ale skôr ukazujú slabosť.“
„V Khekovej réžii je príbeh tlmočený cez jednotlivé situácie viac-menej racionálne a konkrétne, bez ambivalencií. Príbeh Shakespearovej tragédie je tu na javisko prenesený bez výrazných škrtov, ale výsledný javiskový tvar je pridlhý, ku koncu aj bez potrebného spádu, v závere počas scény hromadného umierania sa temporytmus už celkom oslabil.“
„Napriek nutnej redukcii textu (pokiaľ by k nej nedošlo, inscenácia by musela trvať o hodinu a pol dlhšie), sa v úprave podarilo nestratiť kontakt ani s odbočkami s množstvom epizodických postáv, ktoré nemusíme vidieť, aby sme zavnímali celé hamletovské „univerzum“.
Scénografia*„Scénografické riešenie rovnako podporuje strohú, až technickú jednoduchosť, sklo, kov, raz priesvitné, raz nepriesvitné, to všetko vyčisťuje priestor pre tragédiu bratrovraždy a neschopnosti Hamleta aktívne konať v duchu pomsty (napr.: detail citátu z Michelangelovej fresky ktorý sa objaví aj v hereckej akcii medzi duchom a Hamletom je preto skvelým kontrastom práve k tejto technickej strohosti).“*
„Dve presklené konštrukcie, ktoré na scéne pomáhajú s členením priestoru (jedna ako izba či kúpeľňa, druhá ako kaplnka), vynikli najmä v drsnej a krutej scéne, v ktorej Hamlet pri monológu k matke ponára jej hlavu do vody. Výtvarná výprava i hudobná zložka, ako býva zvykom, sa nijako nespreneverili kvalitnej úrovni nastavenej tradíciou LSS. No žiaľ spomínané zložky ani ničím nevynikali z lepšieho priemeru a pravdepodobne neostanú po rokoch zapamätané.“
„Klasická inscenácia s miernym posunom do súčasnosti, ktorý je však skôr v rovine scénografie ako interpretácie. Tá je najväčšou slabinou inscenácie chronicky známeho textu.“
Herectvo*„Aktuálne naštudovanie Hamleta je väčšinovo obsadené slovenskými hercami – výnimkou je len Gertrúda Terezy Kostkovej. Kostková, ale podobne tak aj Barbora Palčíková (Ofélia), Alexander Bárta (Polonius) či Marek Majeský (Claudius) žiaľ zo svojich emblematických postáv nevytvorili nezabudnuteľné herecké kreácie. Inscenácii dominuje herecký výkon Ľuboša Kostelného v titulnej role. Jeho Hamlet sa zmieta predovšetkým v intenzívnych pocitoch hnevu, znechutenia, zúfalstva i nenávisti. Totálny ponor do takéhoto myšlienkového i emocionálneho sveta mu znemožňuje precítiť vzťah k Ofélii, ostatné prejavy sú však stelesňované o to naliehavejšie.“*
„Inscenácia (podobne ako text) negraduje, ale je skôr pomalým prepadávaním sa do bahna neschopnosti situáciu vyriešiť, dilem, ktoré demonštrujú silu, ale skôr ukazujú slabosť. Toto všetko skvele Ľuboš Kostelný drží v rukách, ale na javisku nie je žiadna vedľajšia postava, ktorá by mu dôstojne nesekundovala. Azda len Ofélia na mňa pôsobila občas viac bezradne, než by bola skutočne obeťou tlakov otca z jednej strany a pochybnej lásky aristokratického synáčika zo strany druhej.“
„Jediný otáznik, ako už tradične, vo mne napokon zanechal istý nie celkom konkrétny výklad postavy Horatia. Práve ten je totiž príležitosťou „pohrať“ sa s potenciálne ďalšou úrovňou manipulácie vo svete okolo Hamleta, alebo čokoľvek iné. V tomto prípade ostáva len obraz inak (a čudne vzdušne) oblečeného Tomáša Vravníka, ktorý nedostal možnosť pohrať sa s postavou v akejkoľvek inej interpretačnej nadstavbe, než ponúka formulka „Hamletov priateľ“.
„Inscenácii mimoriadne prospievajú vyrovnané herecké výkony (snáď s výnimkou Gertrúdy a dvojice Rosencrantz a Guildenstern – čo je škoda, lebo tieto postavy a ich motívy ponúkajú mimoriadne zaujímavé riešenia analyticko – koncepčné).“
Divadlo Aréna prinieslo do slovenského divadelného kontextu premiéru muzikálu legendárneho speváka a skladateľa Davida Bowieho a dramatika Endu Walsha Lazarus. Dielo v štruktúre muzikálových piesní, ktoré sa stali hitmi sleduje osud muža Thomasa Newtona, ktorý pristál na zemi, aby ju ochránil pred sebazničením. Po sklamaniach a nepochopeniach, však prešiel deštrukciou on sám. Jeho sprievodkyňou je Dievča, ktorá sa mu zjavuje ako spomienka na jeho lásku Mary Lou.
Režisér Marián Amsler muzikál inscenoval už v roku 2019 v Divadle Komedie (Praha), no v bratislavskej verzii nešlo o doslovný prenos inscenácie. Aj napriek tomu, že ide o inscenáciu, ktorá musela striktnejšie pracovať s licenciou, otvorila aj možnosti pre inscenátorov. Ten sa im otvoril obsadením do hlavnej úlohy Roberta Rotha, ktorý je dlhodobo fascinovaný tvorbou Davida Bowieho. Jeho Newton bol nepochopený introvertný intelektuál, ktorý sa zaoberal samým sebou, snažil sa hľadať súvislosti, poskladať význam toho, čo vnímal. Komorný muzikál so živým orchestrom, s niekoľkými výraznými až excelentnými hereckými a speváckymi výkonmi, dal vyniknúť v slovenskom kontexte jedinečnému konceptu založenému na intimite, o ktorú sme v súčasnom svete prišli a strachu, ktorý sme, bohužiaľ, získali.
Z reflexií členov komisie
Réžia a dramaturgia*„Artový“ muzikál je pre presne tým titulom, ktorý vypĺňa prázdne miesta v slovenskom muzikálovom kontexte, ktorý má svojich „ikonických“ predstaviteľov, úspechy, pády, ale najmä limity, a práve tie sa tvorcom často ani nedajú vytknúť. Pole, na ktorom účinkuje Lazarus, je teda prázdne, nepreskúmané, čo by sa mohlo vnímať tak trochu ako východiskové alibi (nie tvorcov, ale reflexie), nie je to však nutné.“*
„Je to zásluhou režiséra Amslera, že aj taký rapsodický príbeh-nepríbeh, ako je Lazarus, drží divadelne veľmi dobre pohromade. Amsler vkladá do organickej jednoty aj ostatné čriepky skladačky, výnimočnú prácu vidíme aj v scénografii, kostýmoch či svetelnom dizajne. A to všetko podčiarknuté a zrátané znamená jediné: Lazarus Divadla Aréna je nevšednou a naozaj veľkou divadelnou udalosťou.“
„Mimoriadne nešťastné stretnutie licencie s prenesenou verziou, nedostatočnými výkonmi a niečím, čo zostarlo už keď sa to rodilo v bratislavskej verzii. Pokazený zážitok zo skvelej hudby Davida Bowieho.“
„Uvedenie muzikálu Lazarus od Davida Bowieho sa vymyká bežnej slovenskej muzikálovej tvorbe, na akú sme zvyknutí. Kvalitatívne prevyšuje domáce produkcie tohto žánru, najmä v mnohovrstevnej režijnej a tiež hereckej v zložke, ktorá na veľký muzikál nutne nepotrebuje veľký počet hercov, spevákov a tanečníkov.“
Scénografia*„Multifunkčná zhrdzavená scéna evokuje zhrdzavený život postavy Newtona. Doplnená je skrytými otvormi a prechodmi, kde sa nečakane zjavujú a strácajú herci. Síce je statická, ale plasticitu jej dotvárajú práve pohybujúci sa herci. Vystupujú na dva vertikálne rebríky a tiež prechádzajú či tancujú na horizontálne vyvýšenej rovine v nižšej úrovni, prípadne na druhej rovine zas o úroveň vyššie. Scénickej konštrukcii vizuálne dominuje vyvýšený kubický priestor, ktorý je najskôr izbou hlavného hrdinu, inokedy tanečným parketom alebo inak odlíšeným priestorom či javiskom v spomienkovom divadle na divadle Newtona. V rámci scénickej montáže strihom oddeľuje rôzne časové roviny či priestory, občas aj realitu so snom a delíriom.“*
Hudba*„Piesne Davida Bowieho v sebe obsahujú obrovské myšlienkové bohatstvo autora. Samy o sebe sú často malým mikropríbehom, ako textovým, tak aj režijne spracované v hereckom konaní. Niektoré texty vznikali aj desaťročia pred konceptom muzikálu Lazarus, čím rozširujú výpoveď Davida Bowieho o myšlienkový svet jeho mladosti. Javiskové konanie v piesňach zrkadlí hlboký emočný svet postáv, ale tiež bohatú, miestami až surreálnu textársku predstavivosť autora.“*
Herectvo*„V prvom rade chcem spomenúť viaceré nadpriemerné herecké výkony, hoci režisér Amsler postupoval skôr objaviteľsky: brilantnú kreáciu vytvorila Lenka Libjaková ako dievča, takisto absolútne bezchybne zvládla spevácke party. Jej charakteristický smiech na pomedzí anjelskej bytosti a dieťaťa je nezabudnuteľný. Dávid Uzsák predviedol postavu Valentína v dokonalom chameleónskom premieňaní, výrazných strihoch, sústredene a opäť hypnotizujúco a divácky príťažlivo, spevácky bez zaváhania. Edita Koprivčević Borsová nemala ľahkú úlohu, no trpezlivo ju budovala nuansami a detailmi, až kým na seba strhla pozornosť v prekvapivom temperamentnom sólo výstupe v piesni Changes. Ústredný Robert Roth ako Thomas Newton možno nie je na prvý pohľad fyziognómiou typovo priliehavý (viac sa k Bowiemu blíži napríklad Igor Orozovič v pražskom uvedení Lazarusa), no pretože mu je vlastný rockenrollový drive, napĺňa svoju postavu vnútornou silou. Navyše, ako Roth už veľakrát na javisku dokázal, rozhárané vnútro či až roztrieštenie osobnosti je niečo, čoho sa vie zhostiť s veľkým gustom a s následným rovnako veľkým úspechom.“*
„Inscenácia najmä a predovšetkým (hoci nie len) stojí, čerpá a dáva priestor hereckému svetu, majstrovstvu, metódam a osobnosti už spomínaného Roberta Rotha, ktorý konečne práve v tomto „kuse“ dostáva priestor hovoriť (a hrať) s veľkorysým gestom o všetkom, čo ho v divadle zaujíma. Náročnosť partov (speváckych, ale aj hereckých) si, podľa mňa (súdim aj podľa vypočutia si niekoľko rozhovorov bežných divákov „po“) množstvo divákov vlastne ani neuvedomuje, čo je tiež ukážkou hereckej a ľudskej pokory a disciplinovanosti Roberta Rotha. Nepamätám si, kedy som ho videl s takým vnútorným nadšením dávať zo seba toľko osobného, toľko zložito nejednoznačného, toľko protichodne neuchopiteľného… zážitok, akých človek v súčasnom slovenskom divadle má naozaj len za priehršť.“
„Mimoriadne sviežim hereckým prekvapením je Lenka Libjaková, s ktorou režisér inscenácie dlhodobejšie spolupracuje v divadle DPM a dovolil si tak ísť do hereckého antitypu - obsadenia role éterického dievčaťa, hoci Lenka Libjaková väčšinou hráva postavy dynamických žien - milovníčok. Jemný dievčenský hlas spolu s prejavom si udržala nielen v činoherných partoch, ale tiež v častých spievaných výstupoch, čím preukázala hereckú aj spevácku variabilitu a široký spevácky rozsah.“
„Herečky Sára Polyaková, Michaela Trokanová Alexandra Lukáčová priniesli na scénu plnokrvný javiskový život, súčasne dve-tri pohybové roviny na pozadí spievaných sólových partov.“
„Herci celý čas hrajú na zapnuté mikroporty, čo umožňuje omnoho intímnejší a civilnejší činoherný rečový prejav. Keby mikroporty nemali a celý priestor DPOH by museli akusticky pokryť iba svojím hlasom, inscenácia by mohla stratiť svoju intimitu v silnom rečovom prejave hercov. V činoherných partoch to vytvára mimoriadne civilný, až priam filmový herecký výraz.“
Konverzačnú komédiu Oscara Wildea Je dôležité mať Filipa v réžii Martina Čičvákado svojho repertoáru zaradilo Divadlo Aréna. Dramaturgický výber hry korešponduje s jednou z línií divadla, prinášať divákom aj komediálne žánre určené k širšiemu publiku. Hra z roku 1895 pracuje s nadsázkou a iróniou cez zameniteľnosť identít dvoch hlavných protaganistov Jacka Worthinga aj Algernona Moncrieffa s ich fiktívnymi „dvojníkmi“ , s reáliami vtedajšej viktoriánskej doby. Tvorcovia neprišli so žiadnou aktualizáciou, alebo objasnením nuáns Wildeovej hry v dnešnom kontexte. Ozvláštňujúcim scénografickým prvkom, ktorý výrazne vplýval a postupne aj obmedzoval hereckú akciu, bol nadrozmerný klavír. Inscenácia sa tak stala, menej či viac úsmevnou konverzáciou, kde sa skryté významy textu stali nedôležitými a ustúpili slovným hračkám a nevýraznému situačnému humoru.
Z reflexií členov komisie
Dramaturgia a réžia*„Rozhodnutie Divadla Aréna zaradiť do svojho repertoáru známu komédiu Oscara Wildea je pre mňa prekvapením, rovnako tak aj meno režiséra, ktorý je pod ňou podpísaný. Ako problematický vnímam najmä otázny aktualizačný potenciál hry z roku 1895, ktorá je naviazaná na súdobé reálie viktoriánskej spoločnosti. Predpokladám, že Martin Čičvák mal vlastné motivácie pre inscenovanie tohto diela, no vo výsledku z inscenovaného tvaru neviem odčítať omnoho viac, než to, že je to zábavný kus zaobalený do pestrofarebných kostýmov a solídnych hereckých výkonov.“*
„Dramaturgička a prekladateľka textu Alexandra Sarvašová v bulletine uviedla stručné dôvody, prečo tento titul zaradili do dramaturgického plánu Arény. Tento text z roku 1895 má originálnu zápletku, vtipné dialógy, a pôsobí ako kritika vtedajšej spoločnosti a morálky. Vďaka tomu je text aktuálny aj dnes. Avšak tvorcovia inscenácie tiež nastoľujú dôležitú otázku: “Je dôležité mať identitu?” Zároveň si na ňu odpovedajú: “Práve identita je hnacím motorom všetkých postáv a rámcuje celý príbeh”.
„Komika tu spočíva najmä v zámene osôb, prípadne mien či identít. Mnohé z tohto textu je dnes už zreteľne šablónovité a predvídateľné, schopné vyvolať u diváka len jemný, blahosklonný úsmev. A hoci sú podobné komédie u nás stále divácky vyhľadávaným druhom (nemôžem si nespomenúť na Feydeauovho Chrobáka v hlave, ktorý však používal väčší diapazón komického, vrátane komiky slovnej), hodnotené Čičvákovo naštudovanie Wildea je zradné jednak vo svojej „bezčasovosti“, no aj v chýbajúcej interpretácii, ktorá by mohla podporiť opodstatnenie a význam inscenovania tohto textu v roku 2023.“
„Režisér Martin Čičvák však umiestnil hercov na veľký klavír a tým dal hereckej akcii nový rozmer. Mizanscény sú vytvorené na klaviatúre, po ktorej sa herci pohybujú niekedy v tanečnom rytme, občas počas textov prešľapujú na mieste a dotvárajú tak neustále napätie situácií.“
„Historický kontext myslenia viktoriánskej vyššej spoločnosti nie je odlišný od myslenia dnešných zbohatlíkov. Kritický a pritom láskavý pohľad na výhodné manželstvá, či uťahovanie si zo škrobenosti spoločenského stavu je aktuálne nielen dnes. S veľkou pravdepodobnosťou budú tieto témy príťažlivé aj v budúcnosti.“
Herectvo*„Divadlo Aréna oslovilo známe a osvedčené herecké osobnosti s výrazným komickým potenciálom. Ženskú dvojicu tvoria Natália Puklušová a Barbora Švidraňová, ktorej kontruje mužské duo v podaní Martin Hronský a Ján Jackuliak. Postavy matky a pestúnky hrajú Jana Oľhová a Anna Šišková. Epizódnu rolu kňaza stvárnil Michal Režný a všadeprítomného diskrétneho sluhu stvárnil Sáva Popovič.“*
*„Herecký výklad, akokoľvek precízny vo svojej podstate (a vychádzajúc z toho, ako je hra napísaná) nemá, v tomto prípade, myslím si, možnosť ísť cez svoje limity.“\
Kabinet audioviziuálneho umenia- KADU každoročne prichádza z novými doteraz na Slovensku neinscenovanými textami. Jedným z týchto objavov bola hra Umenie padať od švédskej autorky Brity Stridsbergerovej. Rovnako tak je silná téma hry, ktorá odkazuje na nekompromisný proces starnutia, vzťahu matky a dieťaťa, ktorých deštruuje ich vzťah založený na nemožnosti odchodu z miesta a času, ktoré ich spájajú. Ich náhle konflikty, vzájomné ironické spochybňovanie a potom rýchle uzmierovania sú prítomné celou hrou. Rovnako tak ako ju v inscenácii v réžii Jakuba Nvotu formujú dve herečky v hlavných úlohách Anna Šišková (Veľka Edie) a Marta Maťová (Malá Edie), kde zviedli vzťahový boj so svojimi predstavami o svojom živote. Inscenácia s poctivými hereckými výkonmi, ktoré ale narazili na nejednoznačnosť režijnej koncepcie. Táto nepreklenula hranicu dobre spracovanej konverzačnej drámy a nepriniesla ďalšie výrazné kontexty.
Z reflexií členov komisie
Réžia*„Výsledný javiskový tvar v réžii Jakuba Nvotu a dramaturgii Martina Kubrana je kultivovaná konverzačná hra, ktorá len miestami koketuje s bulvárnymi detailmi. Je to divadelne poctivo spracované mainstreamové dielo, no treba aj dodať, že celkovo inscenácia neprináša výrazné divadelne progresívne postupy alebo umelecký presah, ktorý by posúval súčasnú podobu slovenského divadla. Titul nevyniká ani výrazným interpretačným uchopením.“*
„Inscenácia prirodzene otvára rôzne otázky. Majú deti obetovať svoj život, aby vyhoveli potrebám rodičov? Aká je pre deti v zrelom veku vhodná miera prispôsobenia sa rodičovským požiadavkám? Na druhej strane, na koľko by deti mali podľahnúť sebeckým manipuláciám rodičov? Divák na to nedostáva odpoveď, každý má možnosť odpovedať si podľa seba a vlastných okolností.“
Scénografia*„Scénograf Tom Ciller s režisérom Jakubom Nvotom pripravili pre herečky nemenný priestor symbolizujúci jednotvárnu rutinu dobrovoľného domáceho väzenia. Na proscéniu a na múre diagonálne pretínajúciom javisko sú umiestnené skulptúry mačiek, ktorým vo filme ženy venujú všetku lásku. Škoda, že tieto javiskové mačky nevstúpili do príbehu aj v mizanscénach a v hereckom konaní, čím ich postavenie na scéne pôsobí samoúčelne. Menšie priestorové možnosti javiska v Astorke v porovnaní s DPOH, kde KADU pripravili prvotnú premiéru, nútili scénografa zhustiť priestor. Vďaka tomu bol na javisku viac cítiť neporiadok izby, kde žijú dve ženy s disfunkciou zmyslu pre poriadok.“*
„Výtvarná výprava inscenácie je dobre a vkusne zvládnutá, no rozhodne nejde o nadpriemernú prácu, a to ani v rámci danej sezóny.“
Hudba*„Inscenácia dobre zapája hudobné pasáže (spev Sone Norisovej), ktoré sú celkom určite aj lákavým bonusom pre divákov.“*
H**erectvo
*„***Prejav Marty Maťovej pôsobil trochu strnulo, chýbala jej herecká ľahkosť, v porovnaní s kolegami (Anna Šišková, Kamil Mikulčík, Soňa Norisová). Možnou príčinou toho môže byť snaha Marty Maťovej o presné vizuálne uchopenie postavy podľa filmovej predlohy, ale tiež voľba psycho-fyzického poňatia postavy - ženy s psychózami, ktorá stratila prirodzený ženský drive.
Anna Šišková brilantne využila príležitosti na humor, ktoré ponúka napr. prichádzajúca demencia a strata pamäte, nie však prvoplánovo. Mnohé vtipné momenty vznikali hereckou interpretáciou v pasážach, ktoré textový humor neprinášali. V porovnaní s filmovou predlohou jej herecká interpretácia pôsobila sviežo a s ľahkosťou.“
„Ak ma však niečo v tejto inscenácii vyrušovalo, tak v zásade len snaha Anny Šiškovej približovať sa v hereckej štylizácii veku svojej postavy, značne prevyšujúcej jej vlastný. Svojím spôsobom akoby obmedzila samú seba, pritom kľúč (pomerne slobodný v možnostiach postavu nie len hrať, ale sa s ňou aj zahrávať, z odstupu) ponúkal ďaleko viac
potenciálnych podôb. Tak sa štylizácia môže stať manierou, čo je vo výsledku na
škodu výslednému pocitu z celej inscenácie.“
„Inscenácia bohužiaľ trpí na nevyrovnané herecké výkony a tým oslabuje režijnú koncepciu a interpretačnú rovinu textu.“
Divadlo, ktoré v časti komisie zarezonovalo, bolo Divadlo SkRAT. V sezóne 2022/23 uviedol súbor inscenácie Skupinová terapia v réžii Jozefa Vlka a Unavená žiadosť v réžii Rastislava Balleka. V rámci tvorby autorských inscenácií tohto nezávislého súboru nejde úplne o nóvum. Súbor spolupracoval s režisérom Dušanom Vicenom na výrazných inscenáciách, ale on bol v tom období stálou súčasťou divadla. Do ustáleného tvorivého procesu z predchádzajúcich sezón prizvali režisérov s vyhranenou poetikou, preto je určite zaujímavé sledovať akým spôsobom herci SkRATu nadviažu komunikáciu s tvorcom „zvonka“, v čom sa dokážu obe tvorivé entity inšpirovať či provokovať.
V Skupinovej terapii spolu s režisérom Jozefom Vlkom sa tieto vzájomné vplyvy prejavili viac a razantnejšie. Inscenátori pracovali s textom slovenského dramatika Petra Lomnického, ktorý s Vlkom v rámci jeho kmeňového divadla Debris Company pracoval na niekoľkých inscenáciách. Z čechovovskej inscenácie sa postupne stáva divadelná skúška, počas ktorej sú diváci svedkami napätej atmosféry skúšajú a postupne sa dostávame k jadru ich vnútorného rozpoloženia a spolu s nimi sa tak ocitneme na sedení v rámci psychologickej terapie. Fixne daný text bol pre autorské divadlo typu SkRATu určite výzva, čo aj súbor dokázal sústredenými hereckými výkonmi. Po istej dobe kvôli nevýrazným dramaturgickým zásahom sa však stali zbytočne repetitívne a zanikli v situačných nadstavbách a viacnásobných záveroch.
Z reflexií členov komisie
Réžia*„Ako divadelne pôsobivý hodnotím jednoduchý princíp stoptime-u, keď nám počas rozhovoru či skupinovej terapie náhly strih, tma a bodové svetlo len na danú postavu odhaľujú myšlienkový prúd jednotlivcov. Každý má svoje tajomstvo: napríklad Dodo hovorí o svojom surovom otcovi a jeho výchove, Lucia o svojom tvrdo odpracovanom výzore, ale aj o tabletkách ako spôsobe úniku.“*
„Kostra textu Skupinovej terapie drží inscenáciu výrazne pohromade a zreteľne zabezpečuje potenciálne pády do bezbrehej neviazanosti improvizovanej zábavy. Mal som dojem, a neviem, či by s tým tvorcovia súhlasili (a možno by sa aj nahnevali), akoby šlo doslova až o odkazy smerom k začiatkom Stoky, kde Blaho Uhlár pomerne často odkazoval k Čechovovi (alebo skôr k Čechovovským inscenáciám) ako k ukážke toho, voči čomu sa treba vymedziť, pravidlu na všetkých úrovniach divadelnej tvorby, ktoré treba poprieť, dekonštruovať, alebo len vtipne zironizovať a ukázať množstvo zbytočných obmedzení, ktoré generuje (hoci si skôr myslím, že viac vždy narážal na interpretáciu, teda inscenačnú tradíciu, než na samotného autora).“
„Hoci Skupinová terapia rozoberá viaceré insiderské témy z divadelného zákulisia, predsa však prehovára zrozumiteľnou rečou aj pre laika. Veď problémy s tímovou prácou občas zažívajú všetky kolektívy, nielen tie umelecké. Prirodzene tu vyvstáva otázka, nakoľko je téma interných problémov divadelného sveta zaujímavá aj pre laické publikum.“
Hudba*„Hudobný obraz, kde Lucia spieva černošský spirituál zastavia kolegovia s názorom, že v ruskej klasike toto nemá čo znieť. Že okolnosti vzniku spirituálu boli celkom iné, ako historická epocha čechovovej éry konca 19.storočia. Na divákovi tak ostáva odpovedať si sám nastolenú otázku: Hodí sa spirituál so svojím clivým nápevom do realistickej inscenácie, zobrazujúcej túžby a zhmotnenie snov? Možno o to viac, že túžba nacvičiť skvelú inscenáciu je spoločnou motiváciou všetkých postáv na javisku.“*
Herectvo*„Každý z hercov má svoju tému, k slovu sa dostáva aj problém divadla a jeho financovania. Zaujímavé sú rôzne autoreferenčné odkazy, často sú zdrojom komiky: herci napríklad nevedia text, lebo sa nepripravili, prípadne mu nerozumejú, takisto nevedia, kto vlastne skúšku vedie, pretože súbor sa dohodol, že po zlých skúsenostiach už si neprizvú cudzích režisérov zvonka, lebo to nikdy nedopadne dobre – my však vieme, že sa pozeráme na inscenáciu SkRAT-u, ktorú nielen režíruje (Jozef Vlk), ale aj napísal (Peter Lomnický) externý umelec.“*
„Každý z hercov hrá akoby sám seba, svoje osvedčené javiskové alter ego. Chémia týchto postáv je najpôsobivejšia v scénach, kde sa hádajú v podstate o ničom. Ich komika často vychádza z chirurgicky presných analýz rôznych javov, fenoménov a situácií, ako aj z konfrontácie neurotických ľudských bytostí s obyčajnými ľudskými chybami.“
„Z bizarných hádok však vyrastajú mnohé komické situácie, aké občas ponúka voyerský pohľad na hádajúcich sa ľudí. Herci sa pokúšajú zistiť, kde a vlastne v čom nastal problém. Obviňujú jeden druhého zo zlyhania, straty motivácie či vízie. Východisko z toho sa pokúsi nájsť Ľubo Burgr tak, že do divadla pozve psychológa. Jeho prítomnosť však aktérov nesmierne vyruší, lebo na chaos bez poriadku sú až príliš zvyknutí. Veď preto v úvode tiež popierali potrebu režiséra v divadle. Psychológa herecky stvárnil herecký hosť Michal Noga, ktorý svojou liliputánskou fyziognómiou prináša na javisko kontrast rozumu a fyzickej indispozície.“
Súbor Divadla SkRAT spolupracoval na inscenácii Unavená žiadosť s režisérom Rastislavom Ballekom. Rozvoľnená forma inscenácie dáva priestor na vyjadrenie svojich osobných pozícií na aktuálne témy ako fungovanie a financovaní nezávislých divadiel. Tvorcovia divadlo pripodobnili k fungovaniu firmy, ktorá svoje stratégie rozoberá na nekonečnej porade. Diváci mohli očakávať výraznú poetiku, ktorú Ballek využíva vo svojich inscenáciách pre činoherné súbory. Tu však skôr ako vizualita či dekompozícia hereckej akcie či textu vystupujú do popredia postupy, ktoré sú v hereckom podaní súboru už známe: dobre odpozorované tipy postáv s vlastným osobitým svetom. Tvorcovia nevyužili osobné nasadenie hercov, na aktuálne zvolenú tému nezávislých divadiel. Tento silný potenciál sa však stráca v dramaturgickej laxnosti a v množstve načrtnutých motívov.
Z reflexií členov komisie
Réžia a dramaturgia*„Hoci je to inscenácia, ktorú vytvoril hosťujúci režisér Rastislav Ballek, vznikala metódou kolektívnej autorskej tvorby. Rukopis spomenutého režiséra sa prejavil najmä v koexistencii viacerých plánov na scéne, na ktorých je paralelné dianie, čo môže u diváka spôsobiť sťažené až chaotické vnímanie obrazovej i zvukovej zložky.* Divák sa tak musí rozhodnúť, ktorému plánu sa bude venovať, na ktorý sa zameria a ktoré tak naopak stratí.“
„Z množstva detailov, o ktorých by sa dalo jednotlivo hovoriť, isto vystupuje jeden a to je réžia Rastislava Balleka. Prítomnosť tejto vysoko špecifickej osobnosti slovenskej réžie totiž vzbudzuje množstvo paralelných otáznikov, napríklad: ako práve on pracoval v prostredí „kolektívnej autorskej tvorby“, či jeho zadaním bolo roztrieštené, avšak témam, humorom a výpoveďou naplnené skeče nejak zoradiť, rytmizovať, prípadne navrhnúť oblúk? Ťažko povedať, hoci sa to dá predpokladať. Celkom by ma to zaujímalo.“
„Kto videl jedinú inscenáciu SkRATu stačí mu – všetko je už roky zacyklené a odsúdené pre komunitu fanúšikov.“
„Jednotlivé obrazy inscenácie nemajú naratívnosť, nenadväzujú na seba, až pokým sa k záveru opäť dostaneme na skúšku divadelného súboru, ako na začiatku predstavenia. Tvorcovia tu čerpajú z vlastných skúseností nezávislého divadla a jeho financovania. Ktoré sa stáva neustálou únavnou snahou zohnať viaczdrojové dotácie z mnohých strán.“
Scénografia*„Scénografické riešenie inscenácie je minimalistické, nosné časti obrazov sa odohrávajú pri jednom stole so stoličkami. V hĺbke javiska je umiestnená lampa s kreslom, kde sa zväčša odohráva druhý marginálny plán v pozadí. Zväčša herci v hĺbke javiska len tak stoja a potichu diskutujú, fajčia či prípadne zaujmú štylizované výrazové gestá. Nič zásadné sa tam nedeje, ale vytvára to nekľud a pulzujúci život v úzadí. Svetlo spredu zo zeme vrhá tiene na biely zadný prospekt.“*
Herectvo*„Herci sa, tak ako väčšinou vždy, stávajú postavami (to je to „doku“), odkazy na prostredie firmy len hrou na nadstavbu (to je to „metaforické“). Firmou je samotné divadlo, ktoré neprežije bez financovania, rovnako ako človek bez jedla a vody. Vhľady do sveta podpory tvorili ešte pred najvýraznejšou „kauzou“ nepodporenia žiadostí o grant niektorým nezávislým súborom zo strany Fondu na podporu umenia, je teda zrejmé, že klinec po hlavičke začali triafať už oveľa skôr, než im niekto dal do rúk kladivo. Umenie tú moc má, Divadlo SkRAT aj tú schopnosť, povedal by som, až paušálne skvele vyvinutú, najmä pre intelektovú pripravenosť každého jedného tvorcu, ktorý je zároveň spolutvorcom.“*
„Ľubo Burgr opäť dokazuje svoje rozprávačské majstrovstvo. Hoci jeho kolegu Jozefa práve prepustili, požiada ho, aby s ním spolupracoval pri nahrávaní podcastu. Síce nevedia, ako na to, predsa však začnú nahrávať. Bez technických prostriedkov, len tak na telefón, bez scenára, bez prípravy. Akoby tým tvorcovia chceli vykresliť mylnú predstavu ľudí neznalých procesu tvorby umenia vôbec, s potrebnou komplexnou tematickou prípravou aj nutnými kvalitnými technickými prostriedkami.“
„Zvuková spolupráca a herecké hosťovanie Zdenky Kvaskovej je osviežením hudobných plôch sujetu, s využitím repetitívnych elektronických podkladov a spevu. Tridsiatnička Zdenka sa len nedávno objavila ako nádejný zjav na profesionálnych javiskách a svoju hereckú aj hudobnú multifunkčnosť tu opodstatnene potvrdzuje.“
Z repertoáru divadla Ticho a spol. komisia hodnotila dve inscenácie: Amadeus´22 v réžii Roba Horňáka a Nič sa nestalo v réžii Michala Jasaňa, rozdielne inscenačné teamy, ale dotýkali sa rovnakej cieľovej skupiny dvadsiatnikov a tridsiatnikov.
Tvorcovia Amadea´22 postavili svoj koncept na známom konflikte dvoch skladateľov s aktualizáciou: starnúceho pedagóga herectva Antona Starého (Miroslav Noga), internovaného v domove pre seniorov oslovia jeho študenti Tina (Sandra Lasoková), Jozef (Martin Klinčúch) a Tomáš (Jerguš Horváth), aby s nimi naštudoval novú inscenáciu, ktorá by znamenala jeho návrat na divadelné dosky. Živelnosť hereckého prejavu či aktualizačných nápadov ako live stream či využitie projekcie v kontrapunkte so psychologickým herectvom vytvorilo predpoklad pre nájdenie nových kontextov v známej hre. Inscenátori však túto ambíciu detailnejšie nevyužili v konkrétnych situáciách, ktoré sa mnohokrát stali iba prerozprávaním deja.
Z reflexií členov komisie
Réžia a dramaturgia:„Režisér Robo Horňák abstrahoval text Petra Schaffera na nutné minimum pre zachovanie príbehovej línie interpretovanej štyrmi hercami. Známy dej ale dopĺňajú herecké vstupy zo súčasnosti. Úvodný rap Falcovej skladby Rock me Amadeus od prvej chvíle predznamenal výrazný aktualizačný posun sujetu, sprevádzaný dávkou energie mladých interpretov, ktorá udáva tempo-rytmus inscenácie.“
„Obstáť dôstojne v porovnávaní s ikonickým filmom je mimoriadne ťažké, najmä v prípade, ak sa tvorcovia rozhodnú pre komorný tvar s malým počtom hercov. A o to ťažšie, ak sa príbeh modifikuje– jednak škrtmi, ale zároveň rámcovaním a pridaním ďalšieho plánu. A možno to bol hlavný kameň úrazu – vo výsledku inscenácia pokrýva čiastočne viaceré nastolené úlohy a plány, ktoré si tvorcovia zvolili, no k adekvátnemu naplneniu neprichádza v prípade ani jedného z nich.“
„Na inscenácii je sympatická radosť a chuť s akou skupina mladých tvorcov pokúša robiť divadlo veľmi poctivo, ale bohužiaľ v tejto chvíli to má stále nechcený „školský“ rozmer, aj napriek hosťovaniu Miroslava Nogu, ktorý by bol skvelou voľbou na Salieriho, ak by bolo jasné, čo vlastne má v zvolenej koncepcii hrať.“
Scénografia*„Zadný horizont tvoria biele panely s jemnými dobovými dekoráciami, ktoré kryjú vstupy na javisko. Zároveň slúžia ako projekčné plátno, kde sa občas premieta baroková výzdoba viedenských palácov pre navodenie dobovej atmosféry. Tieto projekcie však pôsobili samoúčelne, nakoľko duch doby dostatočne vystihuje už samotná téma inscenácie a historizujúce kostýmy. Opodstatnenejší význam má projekcia počas streamovaných videí s hercami, kde dotvára druhú nosnú príbehovú líniu pomedzi hlavný dejový motív.“*
„Kostýmy sú viditeľne umiestnené na vešiaku vpravo na scéne. Využitie účelného kostýmového znaku, vďaka ktorému sa herec v strihu prevtelí do inej postavy. Martin Klinčúch si takto zahral okrem hlavného influencera aj poslíčka, a tiež cisára Jozefa II.. Každú postavu stvárnil s úplne iným vnútorným tempo-rytmom a fyzickým poňatím, čo inscenáciu výrazovo obohatilo.“
Herectvo*„Bujaré scény (neraz až detinské vyvádzanie a hry na zvieratá) medzi Mozartom (Jerguš Horváth) a Constanze (Sandra Lasoková) sa striedajú s reflexívnejšími pasážami Salieriho (Miro Noga). Problém postavy Salieriho je, že má celkovo viac priestoru v statických, komentujúcich častiach. Noga má mnohoročné skúsenosti s vystavaním aj komplikovanejších hereckých postáv, no tu akoby sa jeho temperament nie celkom stretával s obrazom Salieriho ako neprajného zloducha, ktorý kvôli závisti opustí aj prikázania svojho Boha. Naproti tomu postava učiteľa Antona Starého je charakterizovaná len niekoľkými indíciami, čo je vlastne škoda, pretože nám to znemožňuje vidieť ho ako plnohodnotnú postavu v celej svojej zložitosti.“*
„Interakcie s divákmi v úvodnom obraze (výzva na potlesk, smiech či plač) vytvárajú dojem, že herci budú s publikom častejšie pracovať. Tvorcovia sa však k interakcii s publikom vrátili už len raz, t.j. Martin Klinčúch vyzval náhodného diváka, aby na všetky Mozartove otázky v monológu odpovedal NIE. /…/ Občasné komentovanie odohraného obrazu, s napätými vzťahmi medzi hercami dodávajú ďalší rozmer Mozartovmu príbehu. Avšak táto príbehová línia vzťahov študentov herectva bola iba naznačená, nemala príbehový oblúk, ani sa nijako neuzavrela.“
Inscenácia Nič sa nestalo (Ticho a spol.) predstavila silnú a vážnu tému hľadania sa generácie tridsiatnikov v osobnom živote, ktorí nemajú pod kontrolou a snažia sa ho pochopiť a uchopiť. Mladá žena hľadá príčinu svojej nevery voči svojmu partnerovi. Zato pod kontrolou ich má svet médií a sociálnych sietí, v ktorých majú snahu prežiť za cenu obetovania svojho reálneho života. Silná a aktuálna téma, sugestívne a sústredené herectvo hlavnej predstaviteľky Lýdie Ondrušovej v jej blízkych polohách či režijné nápady v detailoch, sa úplne nepreniesli na inscenáciu ako celok a ustrnuli na nedopovedaní a naznačení motívov.
Z reflexií členov komisie
Réžia*„Táto pozoruhodná divadelná miniatúra pracuje naozaj s minimom prostriedkov v maxime účinku (text/scéna/herectvo). Samotný problém analyzovaný optikou predovšetkým autorky predlohy (Zuzana Šmatláková), sformovaný javiskovou verziou režiséra a dramatizátora (Michal Jasaň) následne prefiltrovaný silným osobným vkladom performerky Lýdie Ondrušovej je artikulovaný zreteľne, bez snahy nás zatiahnuť do akejkoľvek zložitej nezrozumiteľnej siete významov, či jazyka, či myslenia. Klipy, fragmenty, skratkovitosť, to všetko sú jasné znaky snahy podať príbeh v jeho esencii, nie nás zaťažovať dejovými faktami. Podstatná je okamžitá situácia, okamžitá emócia, najmä však sebareflexia, ktorá je vysoko subjektívna a objektivitu vlastne umne predstiera.“*
„Silná prítomnosť využitia média sociálnej siete (podobne ako pri Amadeovi) ukazuje na intenzívnu skúsenosť tvorcov s ním a rovnako tak ich schopnosť podať jeho dôsledky vtipne a zároveň mrazivo kriticky. Všetky predkladané témy sú navýsosť súčasné, kríza manželského vzťahu nie je všeobecná, čo je tou zásadnou hodnotou podobných príbehov, ktoré by mohli spadnúť do banality všeobecného, ktoré predstiera univerzálnosť. Toto sa však nestane.“
„Inscenácia (i na základe literárnej predlohy) celkom zručne pracuje s problémom našej sebaprezentácie na sociálnych sieťach, ktoré deštruujú naše slobodné rozhodnutia a menia nielen hodnoty, ale i konanie. Inscenácia však ostáva na polceste, buď nedostatočnou skúsenosťou, alebo disponovanosťou. Oceňujem snahu rozprávať súčasný príbeh klasickou naráciou.“
Herectvo*„Isto nie je ľahká úloha, aby herečka udržala flow a divácku pozornosť počas vyše hodiny. Aby príbeh nestál len na replikách, aby ho dopĺňalo dianie. Aby neostal statickým. Režisér používa drobné prostriedky na to, aby bol príbeh tlmočený aj divadelne zaujímavým spôsobom (interaktívna tabuľa na stene, premietanie, drobné stolíky, ktoré sa môžu zmeniť na gauč u psychiatra, hudba atď.). Nie všetky vtipy však vyznejú, ako mali, miestami to riadne šuští papierom. Iné je totiž čítať úvahy o jazyku, a celkom iné počuť ich z javiska. Na oživenie zrejme slúžia aj interagujúce výpady voči publiku, ktorými chce divákov do „rozhovoru“ zapojiť, väčšinou našťastie iba pomyselne.“*
„Škoda toho afektu ženskej hrdinky a zvláštnej povýšeneckej blazeovanosti mužského hrdinu. Keďže ide o dve monodrámy ich herecké uchopenie hendikepovalo hravosť a kontaktnosť inscenácie.“
„Lýdia Ondrušová svojej postave dokonale rozumie, repliky prakticky bez akéhokoľvek zaváhania intelektuálne vykladá (čo sa vlastne až tak často nevidí), zároveň však v emotívnych pasážach používa ten istý kľúč, teda intelekt, a tam kdesi sa stratila moja schopnosť to akceptovať. V exponovaných emočných pasážach som sa začal cítiť nekomfortne a nemyslím si, že som bol v publiku jediný. V podobných chvíľach mi to prišlo ľúto práve kvôli tomu, že herečka postavu skvele racionálne vykladá.“
ZáverInscenácie, ktoré divadlá prihlásili do 1. kola v okruhu Bratislava 1 boli rôznorodé kvalitou, divadelným zázemím, žánrami i témami, s ktorými pracovali. Vytvoriť z nich jednotnú homogénnu skupinu by bolo istý spôsobom nadinterpretovaním, alebo sploštením obrazu a svedectva, ktoré diela o sebe i spoločnosti vydávali.
Z tematického hľadiska však možno v inscenáciách odčítať postoje jednotlivca zmäteného, frustrovaného, zaznávaného vonkajšou realitou, ktorá ho núti či provokuje prijímať neraz nepochopiteľné až absurdné rozhodnutia. Stáva sa v očiach verejnosti vydedencom, bláznom či podivínom. V tomto kontexte treba spomenúť inscenácie Hamlet a Lazarus. Obe postavy vyčnievajú svojim konaním z prostredia, s ktorým musia komunikovať a rovnako tak aj ich hereckí predstavitelia v rozhodujúcej miere ovplyvňujú vyznenie inscenácií.
Obe postupujúce inscenácie tak nielen reagovali na možný pocit zo súčasnosti, v ktorom neraz stojí jedinec proti spoločnosti, ktorá ho chce formovať alebo deformovať, ale zároveň priniesli aj najucelenejšie zážitky po režijno- dramaturgickej hereckej, hudobnej či scénografickej stránke.
Na základe čiastkových reflexií členov komisie spracoval MgA. Marek Godovič, PhD