Divadlo v korone, 2. časť
Mozaiku so zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20 zostavila Viki Janoušková. (texty sú krátené, celé texty si môžete prečítať na www.adt-theatre.sk)
Nápad spísať tieto zamyslenia vznikol v čase, keď sme ako organizátori Ceny boli nešťastní, že vzniká málo reflexií konkrétnych inscenácií a nebude čo ponúknuť. No zároveň sme si uvedomili, ako veľa sa deje…
Michal Vajdička - Umenie na lopatkách.
Netušil som, že v 21. storočí budeme musieť opäť obhajovať význam kultúry a jej úlohu v civilizovanej spoločnosti. Čakal som, že politici sami pochopia aká nutná je podpora vzdelania a ako je nutné pestovať vzťah ku kultúrnym hodnotám. Ak sa nepoučili z nedávnej minulosti, mali by si vziať poučenie aspoň z tej dávnej a preštudovať pád Rímskej ríše. Jedným z dôvodov rozpadu Rímskej ríše bol aj neustály úpadok morálky. Stále počúvame o prázdnej špajze, ale nikde som nezachytil diskusiu o kultivácii ducha. Kultúrnu sféru treba podporovať. Myslieť si, že keď pred chlapa z hladovej doliny postavíte fľašu slivovice, bravčové koleno a lístok do divadla, vyberie si dobrovoľne lístok do divadla, je naivné. Od nežnej revolúcie sme stále nič nevybudovali, ale nechali sme padnúť filmové štúdia na Kolibe, vzdali sme sa PKO, predali sme Istropolis, zavreli priestor divadla Astorka Korzo 90 na Suchom Mýte. Trenčín, krajské mesto, doteraz nemá (samosprávne) profesionálne divadlo (…). Historická budova SND sa rozpadá, čochvíľa sa začne rozpadať aj stará Novostavba SND. Tam kde stálo legendárne divadlo Stoka, parkujú teraz autá a mohol by som pokračovať ešte veľmi dlho. Treba si už uvedomiť, že kultúra k u l t i v u j e. Rovnako ako treba kultivovať pôdu, aby sa na nej darilo vypestovať zdravú a bohatú úrodu, treba kultivovať aj spoločnosť. Ak chceme aby bola spoločnosť zdravá, civilizovaná a solidárna potrebuje poznanie, vieru, vedu, umenie, filozofiu, právo, ale najmä morálku. Okrem budovania morálky, umenie zohráva dôležitú úlohu aj pri rozvoji osobnosti. Prináša poznanie, učí empatii, rozvíja myslenie a kreativitu, pomáha chápať zložitosť sveta. Umenie pracuje so symbolmi, abstrakciou a fantáziou, pomáha nám vidieť za roh. V kreatívnom priemysle pracuje šesťdesiatšesťtisíc ľudí, ktorí v dôsledku bezpečnostných opatrení prišli o možnosť vykonávať svoje zamestnanie. Je dôležité na nich nezabúdať. Sú to všetko výnimoční, obetaví a talentovaní ľudia, ktorí si dobre uvedomujú význam kultúry. Ich ekonomický prínos do štátnej kasy nie je zanedbateľný. Často však bojujú s existenčnými problémami aj bez súčasných obmedzení. Rozpočet na kultúru by sa mal zdvojnásobiť, aby bolo umenie dostupné po celej krajine, čím by sa určite znížili veľké regionálne rozdiely a zmiernil nárast extrémizmu v spoločnosti. Je to veľmi podstatné a nie je to veľa. Veď len PPA (Poľnohospodárska platobná agentúra) v minulom roku vyplatila žiadateľom trojnásobok rozpočtu celého ministerstva kultúry. Peniaze investované do kultúry sa časom zhodnotia. Vážme si a podporujme slobodu slova. Buďme radi, že nám má stále niekto chuť nastavovať zrkadlo. Veď aj vďaka tomu sa staneme lepšími.
Aj takto o tejto dobe nám divadelníkom bežia myšlienky - Lucia Mihálová:
„Divadelníci, ktorí experimentujú s tradičným vnímaním divadla dokázali, že divadlo môže existovať bez príbehu, bez dialógu, bez replík, bez slov, bez postáv, bez scénografie a kostýmov, bez javiska, bez reflektorov, dokonca aj bez herca.
Posledné mesiace upriamili našu pozornosť na to, bez čoho divadlo naozaj existovať nemôže.
Bez diváka. Až v tomto bode narážame na krehkosť existencie divadla. V marci, keď vyšlo nariadenie o zatvorení divadiel, sme mali v Divadle Jána Palárika v Trnave rozskúšaného Mizantropa a takmer pripravený kompletný dramaturgický plán na najbližšie dve sezóny. Dnes premiéra Mizantropa stále nemá stanovený termín, tým, aké drastické operácie prekonal dramaturgický plán, nechcem nikoho zaťažovať. Koniec koncov zostal okýptený na horizont najbližších dvoch mesiacov. Teda, aj tie dva mesiace sú v tomto prípade trúfalou predpoveďou. Robiť dramaturgický plán v korone je ako nechať si veštiť z dlane pred Tescom. Veríte, že niečo z toho sa udeje, ale neviete presne čo, neviete kedy, akým spôsobom a čo všetko tomu bude predchádzať. (…)
(Na margo onlinu: Počas prvej vlny začalo mnoho divadiel a umelcov na voľnej nohe využívať online priestor. Hoci snaha a potreba zostať aspoň v nejakom spojení s divákom je určite dôležitá, aj v tomto prípade narážalo divadlo na svoje limity. Dobre natočené divadlo stále nedokáže konkurovať dobre natočenému filmu. Jednoducho tá obrazovka mu nepristane. Tak, ako ani hercom (umelcom pobozkaným múzou Tháliou!) nepristane, keď sa snažia byť „youtubermi“. Sociálne siete sú pre divadelné umenie neznáme, neprebádané vody, do ktorých sme boli nútení vojsť a chvalabohu sme sa v nich neutopili, no to z nás nerobí dobrých plavcov. Koniec metafory.) Pravá divadelná mágia môže nastať iba medzi živými, duchom i telom prítomnými ľuďmi. Čiže vraciam sa späť k svojej úvodnej myšlienke. Divadlo je závislé od diváka. Bytostne ho potrebuje. A čo divák, potrebuje divadlo? Funguje táto závislosť aj naopak? A toto je jediné, v čom ma môj optimizmus opúšťa. Čo spraví koronakríza s divákom? Čo spraví s jeho potrebou návštevy kultúrnych inštitúcií? Čo spraví s jeho túžbou zúčastňovať sa „hromadných podujatí“? Čo spraví s jeho schopnosťou čítať podtexty? Čo spraví s jeho koncentráciou? Čo spraví s jeho záujmom? – Lebo to je ten rébus, ktorý bude potrebné vyriešiť. Čo bude ľudí naozaj zaujímať? O čom sa bude robiť divadlo? (…)
Počas niekoľkých mesiacov boli deti, študenti, dospelí uzavretí doma, nalepení na monitoroch. Monitory a displeje sa zároveň stali pre mnohých jediným zdrojom sociálneho kontaktu. - Akého diváka po sebe zanechá korona? A teraz späť k optimizmu. Dejiny divadla sú plné spoločenských kríz – epidémií, vojen, diktatúr – a práve tieto obdobia dokázali splodiť ohromné, revolučné divadelné diela. Možno sme v týchto okamihoch svedkami niečoho, z čoho sa zrodí budúca divadelná klasika.“
Ako sa zdá, divadelníci hlboko veria svojmu médiu, jeho schopnosti prežiť – veď jednak poznajú jeho históriu a jednak jeho silou vládnu.
No nielen pozitívne nastavené zamyslenia sme dostali, kolega požiadal uviesť ho pod pseudonymom Martin Lang:
Slovenskému divadelnému umeniu sa v kontexte európskych hodnôt dlhodobo nedarí vystúpiť z tieňa socializmu a zvetraného pohľadu na funkciu umeleckej tvorby v modernej spoločnosti. Boj so zažratými nánosmi predsudkov o umení a upotených snáh generácií, ktoré svoju činnosť v prostredí divadla vnímali najmä ako „koňakovanie v zafajčených lokáloch“, sa stále nepodarilo ani z ďaleka vyhrať a v tom ešte nastúpil do hry nepriateľ omnoho čudnejší, desivejší, nepredvídateľný, nevyspytateľný. Čas, v ktorom nás zastihla pandémia Covid19 na Slovensku bol nielen pre kultúru prelomový. Zmena politických elít a očakávania radikálnych zmien smerom k očiste spoločenských paradigiem a vnímania hodnotového nastavenia bazálnych inštitúcií štátu sa mohla dotknúť aj prostredia umenia a kultúry. Napriek tomu, aj v umeleckej obci, okrem devastačných následkov epidemiologických opatrení, ukázala „korona“ veľa skrytých bizarností. Napríklad fenomén tzv. „zachráň sa, kto môžeš“. To pudové, egoistické a tak ťažko prekonateľné, nízke úskalie, či úpadok ľudskej existencie. O to hrôzostrašnejšie pud sebazáchovy pôsobí, ak sa zjavuje u tých, ktorí sa snažili okrem iného počas krízovej situácie ešte aj vysokú kultúrnu politiku robiť takým spôsobom, aby sa ušlo tým „ich“, teda „tým našim“ prirodzene… V období, keď celá slovenská spoločnosť sleduje boj proti tým, od ktorých sa ušlo „len našim“, v kultúre sa táto trafika veselo praktizuje ďalej. A nielen to, ona prekvitá. Zjavne ešte nedosiahla vrchol. To naozaj vystihuje nevyspelosť nášho malého národa.
Sledovať z blízka zákulisie rokovaní vybraných jednotlivcov o opatreniach v kultúre vyvolávalo smiech cez slzy. O čo dojemnejšie bolo potom sledovať aktivisticko-umelecké intervencie v online priestore od ľudí, ktorí napriek svojej núdzi, zostávali verní svojim hodnotám. Tento rozpor zostane navždy mementom kataklizmy 21. storočia, rozpor medzi „my verzus ja“. To je to, čo korona ukázala v jej zhubnej a strašidelnej podobe.
To, čo doslova rozmetala na prach, boli jemné, subtílne a priezračné nitky, vlákna, ktoré medzi sebou nadviazali tí, ktorí sa o hodnoty obrať nedali. Zdravé vzťahy zdravých tvorcov dostali zabrať. Odlúčenie, izolácia, frustrácia z toho, čo bude „po“. A neistota. Záchranou je už len živá tvorba, aj keď v ústraní. A zopár zoomov za týždeň, aby sa človek úplne nezbláznil. Zostáva už len umenie. Domáce umenie. Monológ na obed. Dialóg na večeru. Napriek tomu človek nesmie stratiť vieru, odvahu a pokojnú myseľ, lebo len s touto výbavou sa bude dať vkročiť do nového dňa. Spoločnosť bude vyššiu kvalitu umeleckej tvorby po tejto kríze potrebovať ako soľ, ako slnko, ktoré človeka zohreje a uzdraví. Viac, než kedykoľvek predtým, budú umenie potrebovať tí najzraniteľnejší, a nikdy nevieme, či sa práve medzi nimi neskrývajú tí najtalentovanejší, ktorí sú predurčení držať skutočné hodnoty pri živote. Treba sa na to pripraviť a udržiavať oheň spolupatričnosti, lebo tlejú posledné uhlíky. A zima bude dlhá.
Aj v tomto 2. diely jeden pohľad na fenomén divadelnosti v spoločnosti mimo inštitúciu divadla - Peter Himič: Divadelnosť v čase zákazu divadla
„ (…) Problém dnešného divadla (a živého umenia ako takého) nie je v ohrození umeleckej tvorby (cez intervencie akéhokoľvek druhu), nevyplýva ani z krízy samotného divadelného umenia. Je v podstate veľmi banálny, totiž technický: inscenačnému výsledku nie je umožnené zavŕšiť najpodstatnejšiu fázu svojho zmyslu – predviesť sa pred divákom a zdieľať s ním transformované obsahy a formy.
Samozrejme, že divadlo zo svojej podstaty ako živé umenie nezanikne. Covidová situácia však otvorila niekoľko otázok, ktoré sa dotýkajú obsahovej (tematickej) a formálnej (inscenačnej) stránky. Pred 30 rokmi sme zažívali podobnú skúsenosť. Divadlo (najmä jeho dramaturgia) sa dostalo do krízy, ktorá by sa dala zjednodušene nazvať krízou témy. Pozornosť pútali témy predvádzané na námestiach, témy, ktoré so sebou prinášajú revolučné zmeny. Jedným zo znakov revolúcie je aj vysoká miera teatralizácie, ako základného nástroja pre nutný emotívny (katarzný) zážitok obecenstva (ľudu) (…)
Dnešná nerevolučná situácia vo svojej jedinečnosti tiež aktivizuje onú teatralitu. Je to dôsledok nedostatočného intelektuálneho (odborného) zázemia spoločensko-politického priestoru. Divadlo bolo nahradené nepoznanými obsahmi (pandémia), ktoré sú – a to nielen na Slovensku – zaskočenými reprezentantmi moci prezentované teatralizovane. Pre slovenského diváka (najmä mainstreamový typ) sa v posledných mesiacoch odohrali dve spektakulárne predstavenia: celoplošné testovanie a prezidentské voľby v USA. Obidve majú spoločného menovateľa: kreovanie hrdinného typu dramatickej postavy a vysokú mieru teatralizácie. Je viac ako zrejmé, že nejde o kolektívneho hrdinu (občania), ale hrdinu/ov v duchu romantickej drámy, s nádychom antického divadla. Divák je priklincovaný k televíznej obrazovke v očakávaní pokračovania príbehu, je konfrontovaný s typizovanými postupmi klasickej drámy (expozície, peripetie, katastrofy…), prenesenými do žánrov frašky, burlesky, sentimentálneho divadla, miestami až stredovekých mystérií.
Hlučný virtuálny priestor, ktorý neumožňuje precítiť sémantické ticho po Hamletovej otázke, produkuje stále nové a nové obsahy. A cieľom nie je tieto obsahy vyjasnievať, ale naopak dramaticky zahmlievať. V spletitej kompozícii slovenského covidového príbehu možno vybadať dramatické postupy: už spomínané klasické, k nim pridružené rôzne digresie, ruptúry s motiváciami konania tragických hrdinov – vina, trest, lesť, úskok, konajúce slovo ako nástroj ponižovania protivníka… - Prosto dráma shakespearovská.
Ako v rímskom cirkuse očakáva občan nové a nové obete, na ktoré bude môcť zvaliť všetky nedokonalosti dnešného sveta a tých „druhých“. Ide, pochopiteľne, o zastierací manéver, lebo politický život, na rozdiel od umenia, nemôže dlhodobo fungovať na princípe ilúzie, ak áno, skôr či neskôr to skončí frustráciou spoločnosti s rôznymi možnými scenármi riešenia.
Tak ako trvanie divadelnej inscenácie má svoje časové percepčné limity, aj teatralizovaný spoločenský diskurz sa jedného dňa vyčerpá. Teda aspoň na čas. Divadlo však nemôže byť v poradovníku na „čas, ktorý raz nastane“. Dnešná situácia je výzvou, ktorú súčasné divadlo v tematickej aj ideovo-estetickej rovine bude musieť reflektovať, pravda, ak mu nebude stačiť iná teatralizácia, a to v napĺňaní oddychovej (rekreatívnej) funkcie.
Tematizovanie problémov žitej skutočnosti patrí k základným predpokladom divadla vo všetkých fázach jeho genézy, tak aj dnes. (…) Jeho tlak ešte viac prehĺbi brázdu medzi menšinovým (kontemplatívnym) a väčšinovým (rekreatívnym) divadlom. Tak sa divadlo opäť dostane pod finančný tlak, spoločensko-politický kompas sa ešte viac vychýli. Netreba byť naivný: deklarovaná potreba divadelného umenia, jeho dôležitosti pre život spoločnosti, bude ešte viac pod tlakom nových výziev doby, vo chvíľach kríz evidentnejšie. A to aj na strane diváka. Iste, takýto pohľad vyzerá značne skepticky a možno neodôvodnene. Ale prečo by malo byť divadlo iné, ako jeho divák? Alebo naopak: divadlo musí byť vždy iné ako divák.”
Naozaj sa deje veľa… a tak na záver exkurzu do mysle divadelníkov dovoľte v rýchlom slede obrázky tém, ktoré sa neobjavili…
Viki Janoušková:
V prvej vlne pandémie bol dosť zreteľne náš sektor rozdelený na tých, ktorí sa dostali do akéhosi stoptimu a vzduchoprázdna a tých, ktorí nestíhali, pretože sa snažili buď hľadať cesty, ako divadlo a povedomie o ňom prežije, teda online čítali na pokračovanie, písali svoje výtvory, pomáhali ich online šíriť. Iní sa snažili uchopiť situáciu a odovzdávať návrhy opatrení patričným inštitúciám, a nakoniec niektorí sa pokúšali jednotlivé komunity sieťovať, pretože bez toho by sme túto dobu v zdraví nemohli prežiť…
A tak kolega, keď som mu raz ozvala, zavnímal môj dosť rýchly tempo-rytmus a reagoval: „Jasné, nestíhaš, som si aj myslel, že patríš k tým druhým… poď, o čo ide?“ . A zrazu nastalo uvoľňujúci súzvuk bez vysvetľovania. Aj on patril k tým druhým.
Možno tým prvým dnes trochu závidím, aj mne by dobre padol meditačný medzičas.
Dosť rušivým aspektom prvej vlny korony boli pre mňa reakcie časti verejnosti na umelcov. – Choďte vykladať tovar…! – To bolelo.
Uvedomila som si, že vo verejnom priestore už dlhodobo kolujú dva predsudky o umelcoch, dva protikladné predsudky. Prvý: umelci sa topia v peniazoch, nepotrebujú pomoc. Druhý: umelcom netreba platiť, sú to blázni a nadšenci, však oni radi urobia vec aj zadarmo. – Prečo protikladné? Jeden vychádza zo závisti, druhý z podceňovania a bagatelizovania našej práce. Obidva predsudky sa stali v čase pandémie citeľnejšie, a to nielen vo verejnosti, ale aj v prístupe jednotlivých zodpovedných inštitúcií… A to zasiahlo do čierneho, pre mnohých do existenčného čierneho…!
Zvláštne je, že podobný mix emócií cítiť niekedy aj so strany amatérov k ich profesionálnym kolegom… – téma by stála za bližší exkurz, aký vlastne je mentálne zakódovaný vzťah ku „komediantom“ na Slovensku… Nové, i keď predtým tušené poznanie bolo, že ani len štát, nieto, že verejnosť, desaťročia netuší, ako nezávislá / nezriaďovaná kultúra vlastne funguje…
Od posielania vykladať tovar sa časom však diskurz začal pomaly obracať: „Hovoríte, že mali šetriť?!… - to sú grófske rady pre tých, ktorí už pred epidémiou obracali každé euro a teraz často nemajú čo obracať.“ – Áno – presne vystihnutý príbeh ľudí z nezávislého divadla… a balzam lúča porozumenia.
Naša obrana? Od boľavého sklamania bol len krok ku snahe zadefinovať prínos kultúry… A v jednej staršej televíznej relácii mi prišla ozvenou odpoveď:
„Mať nadhľad nad svojou pravdou je veľmi ťažké. Ale civilizácia nie je uskutočniteľná, ak nemá dostatok ľudí nadhľad nad čisto osobným pohľadom…“
– Výborne, aj túto na vlastnej koži prežitú skúsenosť a schopnosť nadhľadu priniesli tieto podivuhodné mesiace… - očakávať nadhľad a prijímať dôveru znamená nadhľad mať a dôveru aj dávať…
Od tohto poznania bol len krok ku spájaniu sa ľudí – nezávislému divadelníctvu by trvalo roky vytvoriť sieť medzi jednotlivými subjektami. Teraz, v čase pandémie to trvalo od zárodku k výsledku pári mesiacov… – Ďalší turbulentný proces v divadelníctve pod pláštikom vákua bez divadla.. – Zrod spolupatričnosti a pomalé obnovovanie tak podstatnej dôvery, bez ktorej paradoxne v divadle nemôže vzniknúť nič zásadné.
A takto by som v radení myšlienkových obrazov mohla pokračovať ešte dlho, tak neuchopiteľne nabitý je tento čas, týchto vlastne asi len osem mesiacov…
Ako bodku za týmito zamysleniami dovoľte ešte jeden subjektívny postreh:
To zdanlivé ticho je naplnené nielen samotou a strachom, ale aj podivnou zmesou emócií pri zriedkavom zážitku z predstavení, ktoré napriek všetkému som mala možnosť vidieť, radosti, že sedím v divadle, že môžem spoločne zdieľať svoje myslenie a počúvať, čo nám kolegovia chcú odovzdať a v závere vďačnosti, že napriek všetkým prekážkam kolegovia považujú za dôležité sa so mnou stretnúť…
Taká obnovená, i keď bizarne, slávnosť zážitku divadelného predstavenia…“
Cena Akadémie 2019/20 Cena Akadémie je organizovaná v spolupráci s Literárnym fondom. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Akadémia divadelných tvorcov, Školská 14, 811 07 Bratislava www.adt-theatre.sk