Ján Luterán, režisér inscenácie Adamove jablká - rozhovory s tvorcami nominovanej 14-ky
Tvorcom sme položili 2 základné otázky:
1) Odráža podľa Vás súčasné divadlo hodnotový rebríček tvorcu, má tú ambíciu? - Ktorý z možných prístupov k prezentácii rebríčka podľa Vás prevažuje: formulovanie výstrah a analýz “zla” alebo hľadá súčasné divadlo príbehy pozitívnych hrdinov? Prečo áno/nie? - Ako vnímate tieto dva odlišné prístupy ako režisér konkrétnej nominovanej inscenácie a jej témy…? - Čo vás prekvapilo v procese tvorby Vašej inscenácie, čo nové v rámci témy ste sa v priebehu tvorby dozvedeli?
Súčasné divadlo je veľmi široký pojem, v takejto šírke by som sa neodvážil hodnotiť ho ako celok, ak sa to vôbec dá. Obávam sa, že ani súčasní teatrológovia a kritici by na takéto všeobecné tendencie súčasného divadla len veľmi ťažko svedomito odpovedali, pretože neexistuje systém ani podmienky na to, aby to sledovanie minimálne slovenského kontextu bol dôsledný a komplexný. Navyše ono to divadelné klišé, že cieľom dobrej inscenáie nie je ponúkať jednoznačné odpovede, ale skôr nastoľovať znepokojujúce otázky, je do veľkej miery pravdivé. Nemyslím si, že inscenácie mojich kolegov odrážajú môj hodnotový rebríček a asi to nie je ani ich ambícia. Môj hodnotový rebríček môžu odrážať len moje vlastné inscenácie, ale nie v tom zmysle, že myšlienka či posolstvo každej z nich kopíruje nejaké moje morálne nastavenie, pretože to skúmanie, to hľadačstvo, zvedavosť, posúvanie hraníc, to neustále pýtanie sa a menenie uhlov pohľadu na jednu a tú istú otázku, to je to, prečo sa divadlo nezunuje a prečo má a bude mať svoje špecifické miesto v spoločnosti. Dobré divadlo by malo byť laboratórium, kde sú povolené aj omyly, kde nie je istý výsledok, kde princíp pokus omyl nie je považovaný za neschopnosť, pokiaľ je za tým všetkým úprimná snaha poodhaliť časť nejakej pravdy o sebe, o našich vzťahoch, o našej spoločnosti. V divadle si môžeme dovoliť byť iný, môžeme si vyskúšať ako by to bolo keby, môžeme testovať ako by sme sa zachovali keby. A všetky tieto laboratórne pokusy nás v ideálnom prípade obohatia aj v reálnom živote.
Ťažko sa jednoznačne hovorí o pozitívnych a negatívnych hrdinoch, sami ste dali slovo zlo do úvodzoviek, čim ste ho zrelativizovali. Ja sa držím v tomto kresťanského ideálu, že o ľuďoch, či už tých reálnych alebo tých fiktívnych, nemôžeme hovoriť ako o zlých, či dobrých. Dajú sa skúmať ich činy, dajú sa z rôznych pohľadov hodnotiť ich skutky ako morálne dobré alebo zlé.
Pri tvorbe inscenácie Adamove jablká v Štátnom divadle v Košiciach bolo takisto veľmi dôležité neostať pri povrchu, nevnímať hlavný konflikt len ako Jóbom inšpirovaný príbeh dobra a zla, ktorý skončí happyendom. Thomas Jensen, autor filmu a scenára, ktorý som pre divadlo adaptoval, pracuje s biblickým odkazmi ironicky a naivita niektorých motívov či postáv je len zdanlivá. Je to výborne napísaný filmový scenár, pri ktorom som mal po čase ten najlepší pocit, aký režisér môže mať, že má v rukách materiál, kde nie je slovo navyše a nemusí sa zaoberať spochybňovaním zmyslu tej ktorej repliky či dokonca celých situácií. Čo ma veľmi milo prekvapilo bola herecká súhra na javisku. Veril som tomu obsadeniu, že je najlepšie možné, ale že to bude ľudsky tak príjemná spolupráca, z toho sa teším a spomínam na to doteraz. Adamove jablká rozvíjajú témy nezasluženého utrpenia, náboženského fanatizmu na jednej strane a úprimnej viery na druhej, rozvíjajú motívy ako postihnutý syn, rasizmus, koncentračné tábory, fyzická utrpenie v podobe rakoviny, rizikové tehotenstvo… Bolo pre mňa uspokojivým zistením, že to, čo funguje vo filme, bolo funkčné aj v divadle práve vďaka tomu, že aj pri témach, ktorým to na prvý pohľad nesvedčí je zachovaný nadhľad, smiech, uvoľnenie, irónia.
Košická skúsenosť s adaptovaním severského filmu ma naučila naozaj veriť kvalitnému materiálu, všetko ostatné je postranné. Mal som tento titul vo svojom šuflíku dávnejšie, ten film je vynikajúci po všetkých stránkach, no už raz som ho sám pre jedno divadlo zavrhol, pretože som sa zľakol toho, či to je možné preniesť na javisko a či to má zmysel.
2.) Ako vnímate roly divadla inštitucionálneho/kamenného a nezávislého, resp. aj komunitného? (Všetky sa v 14-ke nominovaných objavili…) - Sú to len rôzne produkčné modely alebo je iné aj ich miesto v umeleckej štruktúre slovenského divadelníctva? - Ako vnímate ako režisér svoje tvorivé miesto vo vzťahu k týmto modelom? A aký je Váš vzťah k tomu druhému pólu?
Pri hodnotení konečného výsledku inscenácie je naozaj druhoradé, akým spôsobom vznikla, diváka buď obohatí alebo sklame alebo je to niečo medzi tým. Pre tvorcov je to ale samozrejme značný rozdiel v istých procesoch tvorby. Nezávislé divadlo má nezastupiteľnú funkciu v rámci nášho divadelného kontextu hlavne z toho dôvodu, že vo väčšej miere môže produkovať osobné špecifické témy samotných tvorcov, ktoré sú zväčša pretavené do originálnej umeleckej formy. Nemám to percentuálne vypočítané, ale ide väčšinou o autorské projekty, kde samotní tvorcovia sú autormi či už textu alebo libreta inscenácie a to je niečo, čo by si mal vyskúšať určite každý divadelník, a ideálne už počas štúdií. Možno to sem nepatrí, ale dávnejšie som to chcel niekde povedať, že na VŠMU by mal byť jeden dva semestre povinný projekt, kde by sa študenti venovali autorskej inscenácii, to znamená že by sa neodhaľovali cez iné dramatické postavy, ale snažili by sa pomenovať na tom javisku, čo ich najviac zaujíma, štve, trápi, koho milujú, koho nenávidia, čo mali za detstvo, čo chcú dosiahnuť, čo pre nich znamená vzťah s niekým blízkym, aké témy sú pre nich živé a dôležité. Takto by som ja začínal štúdium herectva. S cieľom spoznať osobnosť daného človeka a dať možnosť, aby sám spoznal.
Sám som ako študent s mojou spolužiačkou, teraz manželkou Marianou, pracoval na autorskom projekte, kde sme asi rok skúmali, čo pre nás znamená za niekoho sa vydať alebo oženiť a porovnávali to s minulosťou. To, že nám okolnosti priali a inscenácia mala dobrý divácky aj kritický ohlas je druhoradé, v prvom rade nás to strašne veľa vecí naučilo a na ten rok sme sa stali komunitným nezávislým divadlom. Potom keď človek príde do kamenného divadla, na jednej strane je vďačný za všetky uľahčenia, no na druhej strane vidí, že na nejakých frontoch musí viac zabojovať o vlastnú tvorivú slobodu, a stavia to pred neho nové výzvy, čo nemusí byť nevyhnutnie negatívna skúsenosť. Vrátim sa teda na začiatok, osobne by som bol veľmi rád, keby som mal možnosť režírovať v oboch modeloch, či už v kamenných divadlách alebo nezávislých produkciách. A keďže tých ponúk z nezávislého spektra prichádza teda pomerne menej, je čas pouvažovať nad vlastným projektom, tém by bolo viac.
Ďakujem za otvorenosť, nemám čo dodať, pán Luterán… :)
- vj -