Juraj Augustín, režisér inscenácie Mechanický pomaranč - rozhovory s tvorcami nominovanej 14-ky
Tvorcom sme položili 2 základné otázky:
1.) Odráža podľa Vás súčasné divadlo Váš hodnotový rebríček, má tú ambíciu? - Ktorý z možných prístupov k prezentácii rebríčka podľa Vás prevažuje: formulovanie výstrah a analýz “zla” alebo hľadá súčasné divadlo príbehy pozitívnych hrdinov? Prečo áno/nie? - Ako vnímate tieto dva odlišné prístupy ako režisér konkrétnej nominovanej inscenácie a jej témy…? - Čo vás prekvapilo v procese tvorby Vašej inscenácie, čo nové v rámci témy ste sa v priebehu tvorby dozvedeli?
Domnievam sa, že sa súčasné divadlo a umenie celkovo začína uberať treťou cestou, ktorá je aj môjmu vnímaniu najbližšia. A tou je prístup, v ktorom si recipient umeleckého diela má možnosť vytvoriť svoj vlastný osobný názor a pohľad na skutočnosť. Forma, kde tvorca nevkladá do svojho umeleckého diela moralizujúce presvedčenie alebo ukážku jeho pohľadu na ideál. Dielo, ktoré slúži len ako podklad k diskusii bez toho, aby mu vnucovalo vopred prichystaný pohľad na svet.
Mám radosť z tohto stále rozšírenejšieho prístupu, pretože práve v dnešnej dobe je potreba, aby divák len pasívne nekonzumoval názory, ktoré sú mu predkladané, ale aby si bol vedomý, že on sám je dôležitým a zásadným článkom pri tvorbe či už umeleckého diela, partnerom v diskusii alebo hybnou silou spoločnosti.
V Mechanickom pomaranči som ocenila, že ste nechceli emotívne zaťažovať diváka a viedli ho svetom nových divadelných prostriedkov k inému pohľadu na násilie, k pohľadu akoby z vnútra hlavy protagonistu… – No z tohto prístupu cítiť potrebu riešiť problém násilia a to cez pochopenie príčin vzniku… a v druhej časti zas následkov, čo sú neklamné hodnoty, ktoré vyznávate a ste ochotný im venovať niekoľko mesiacov práce… tak asi nebudú na najnižších priečkach. :)
Hovoríte, že preferujete dialóg… Máte pocit, že z diskusie necítiť Váš hodnotový rebríček, resp. Váš vzťah k téme?
Ďakujem za tú otázku, je to dobrý postreh.
Nebránim sa tomu, aby sa do mojej tvorby odrazil môj názor, môj hodnotový rebríček. Človeka utvára práve jeho názor a myšlienky, za ktorými je ochotný si stáť. Prial by som si, aby moje diela neboli deklaratívnymi propagátormi mojich myšlienok, ale aby boli podkladom pre diskusiu. A aby som mohol ja, ako tvorca, mohol byť plnohodnotným partnerom na jednej strane diskusie a nesmiem byť anonymný, nesmiem byť bez chrbtovej kosti, ale sám musím mať tu chuť a silu vyjadriť svoj názor. Je však kľúčový moment stretu nás, ako tvorcov, s partnerom, divákom v diskusii, ktorú nazývame predstavením. Ja nechcem nikomu svoj názor vnucovať, neberiem si patent na rozum. Nechcem nikoho presvedčiť - že láska je najdôležitejšia, že boh je najsilnejší, že pravda vždy zvíťazí, že sa nemá kradnúť, že politika je skorumpovaná. Chcem o tých veciach diskutovať. To, čo ma zaujíma, je šedý svet, nie svet rozdelený na bielych a čiernych.
Čo sa týka inscenácie Mechanický pomaranč. Neviem, či si za to Alex mohol sám, či to nezvládli rodičia, systém, spoločnosť. Nepresadzujem kresťanské hodnoty, neuprednostňujem vedecký pohľad na svet. Neviním Alexa, ani jeho partiu, ale ani ich nehájim. Nedávam recept na život. Posolstvom inscenácie Mechanický pomaranč nie je: „zlo bude nakoniec vždy potrestané“, ani zvolanie: „Rodičia, starajte sa o svoje deti!“. Ja sám vediem s tou inscenáciou dialóg a tak, ako sa posúva moje myslenie, tak sa pre mňa posúva interpretácia tejto inscenácie. A verím, že interpretácie rôznych divákov boli a sú rôzne. Veľmi závisí od kontextu, z ktorého daný recipient pochádza, čo si nesie, čo prežil a tento svoj osobný kontext dáva k dispozícií tejto inscenácii a práve tu vzniká diskusia a tá sa odohráva v našich hlavách a u každého z nás je iná. Vraj sme inscenáciou Mechanický pomaranč propagovali násilie. Pokiaľ áno, tak sme zlyhali. Pretože ja som nechcel propagovať ani nenásilie, ale ani ľudskú dobrotu. Propagovať znamená - manipulatívne obchádzať diskusiu a snažiť sa vám priamo či nepriamo vnútiť svoj názor a to je jediné, čo by som nechcel. To, čo si prajem je, aby si vďaka tej inscenácii divák názor vytvoril. Ale svoj vlastný, originálny, prípadne sa diskusiou k svojmu názoru priblížil.
Neviním Alexovu matku, ale ani ju neľutujem, ani neoslavujem. Bola taká, aká bola. Svet je šedý. Za každou vetou na svete sa dá vložiť slovíčko - ale. „Zabíjať sa nesmie - ale… .“ A to „ale“ je tá šeď. To „ale“ je náš svet a to „ale“ sa každý deň mení a práve preto je potreba udržovať permanentný dialóg. Pretože veľké pravdy neexistujú.
2.) Ako vnímate role divadla inštitucionálneho/kamenného a nezávislého, resp. aj komunitného? (Všetky sa v 14-ke nominovaných objavili…) - Sú to len rôzne produkčné modely alebo je iné aj ich miesto v umeleckej štruktúre slovenského divadelníctva?- Ako vnímate ako režisér svoje tvorivé miesto vo vzťahu k týmto modelom? A aký je Váš vzťah k tomu druhému pólu?
Tak, ako rešpektujem kamenné divadlá, tak rešpektujem aj komunitné centrá a všetko medzi nimi, neuprednostňujem žiadne nich. To, čo ale vnímam v posledných rokoch ako posun k lepšiemu, je práve akési zrovnoprávnenie týchto organizácií v očiach československej kultúrnej spoločnosti. Kedysi akoby spoločnosť vnímala v dôležitosti v prvom rade veľké kamenné inštitúcie a rôzne kultúrne centrá len niekde na okraji. Dnes je rovnako dôležité malé komunitné centrum Záhrada, divadlo Potôň či Studio Alta takisto ako veľké kamenné divadlá v Nitre, Košiciach či Bratislave. A to je pre mňa veľmi pozitívny posun, pretože spoločnosti veľmi, veľmi prospieva táto pestrosť, kde sa neprikláňa dôraz na jednu privilegovanú formu kultúrnej organizácie. Diverzitu publika a jeho potrieb nemôže zvládnuť len jeden produkčný model.
Vďaka tomu je dnes pomerne veľký rozvoj kultúrnych organizácií s omnoho bohatšou štruktúrou a poslaním, ako len tvorba divadla. Organizácie sa snažia byť spoločensky zodpovedné, proaktívne, starajú sa o umenie ako o celok, o podporu tvorby, umeleckého prostredia, komunity a lokality, v ktorej pôsobia. Robiť dnes len divadlo je málo, robiť len umenie je málo, potrebujeme dialóg v širokom slova zmysle. Súčasný svet nás učí, že nie je možné žiť v uzatvorenom ekosystéme, ale potrebujeme vnímať, čo sa okolo nás deje a pokiaľ chceme budovať aktívnu spoločnosť, tak kultúrne organizácie musia byť jej prirodzenými centrami a to vôbec nevravím o politikárčení, na to mám veľmi vyhranený názor, ale o aktívnom vzťahu k spoločnosti, v ktorej žijeme. Pokiaľ divadlá vnímajú, že ich umelci nemajú dobre podmienky na tvorbu, musia to byť ony, ktoré to aktívne zmenia a budú iniciovať zmenu, pokiaľ chcú, aby svet žil ekologickejšie, ľudskejšie, demokratickejšie, majú to byť ony, kto tieto zásady svojou činnosťou budú potvrdzovať a aktivizovať. Prostredníctvom umenia a svojho denného konania.
Práve preto, de facto, nevznikajú nové inštitúcie, ktoré by sa zameriavali výhradne na divadlo a jeho prezentáciu. Ale vznikajú divadlá – kultúrne centrá, kde je priestor na diskusiu, podporu tvorby, ekológiu, slobodu, kde je priestor na stretávanie sa a dialóg.
Nemám doplňujúce otázky, ďakujem za ochotu viesť dialóg, pán Augustín.
- vj -