z cyklu zamyslení - Lucia Mihálová: KRÁTKE ZAMYSLENIE O DIVADLE A DIVÁKOCH
(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie2019 / 20)
Divadelníci, ktorí experimentujú s tradičným vnímaním divadla dokázali, že divadlo môže existovať bez príbehu, bez dialógu, bez replík, bez slov, bez postáv, bez scénografie a kostýmov, bez javiska, bez reflektorov, dokonca aj bez herca. Tieto experimenty nás nútia zamýšľať sa nad tým, v čom je zakorenená skutočná podstata divadla. Posledné mesiace upriamili našu pozornosť na to, čo je najzásadnejšie, bez čoho divadlo naozaj nemôže existovať. Bez diváka. Až v tomto bode narážame na krehkosť existencie divadla.
V marci, keď vyšlo nariadenie o zatvorení divadiel, sme mali v Divadle Jána Palárika v Trnave rozskúšaného Mizantropa a takmer kompletný dramaturgický plán na najbližšie dve sezóny. Premiéra Mizantropa stále nemá stanovený termín tým, aké drastické operácie prekonal dramaturgický plán, nechcem nikoho zaťažovať. Koniec koncov zostal okýptený na horizont najbližších dvoch mesiacov. Teda, aj tie dva mesiace sú v tomto prípade trúfalou predpoveďou. Už sme si stihli všimnúť, že nariadenia pre divadlá sú nevyspytateľné, nepredvídateľné a častokrát aj nepochopiteľné. Robiť dramaturgický plán v korone je ako nechať si veštiť z dlane pred Tescom. Veríte, že niečo z toho sa udeje, ale neviete presne čo, neviete kedy, akým spôsobom a čo všetko tomu bude predchádzať.
Nechcem, aby tento môj príspevok pôsobil ako sťažnosť, lebo ja na naozaj nemám na čo sťažovať. Práve naopak. Uvedomila som si, za čo všetko môžem byť rada, čo všetko sa ešte pred rokom považovalo za samozrejmosť a dnes je veľkým šťastím – že ja aj moji blízki sme zdraví, že mám prácu, že moje príjmy neklesli natoľko, aby som z nich nevedela vyžiť… Ja som optimista (a často na tento svoj neduh doplácam), preto verím, že celá táto pandémia nás môže veľa naučiť. Napríklad spoznať lepšie seba, svoje návyky, stereotypy, rituály – veď koľko z nich sme museli počas prvej vlny zmeniť a nahradiť inými – a možno je to aj vhodný priestor na to, aby sme lepšie spoznali svoju profesiu.
Počas prvej vlny začalo mnoho divadiel a umelcov na voľnej nohe využívať online priestor. Hoci snaha a potreba zostať aspoň v nejakom spojení s divákom je určite dôležitá, aj v tomto prípade narážalo divadlo na svoje limity. Dobre natočené divadlo stále nedokáže konkurovať dobre natočenému filmu. Jednoducho tá obrazovka mu nepristane. Tak, ako ani hercom (umelcom pobozkaným múzou Tháliou!) nepristane, keď sa snažia byť „youtubermi“. Sociálne siete sú pre divadelné umenie neznáme, neprebádané vody, do ktorých sme boli nútení vojsť a chvalabohu sme sa v nich neutopili, no to z nás nerobí dobrých plavcov. Koniec metafory.
Pravá divadelná mágia môže nastať iba medzi živými, duchom i telom prítomnými ľuďmi. Čiže vraciam sa späť k svojej úvodnej myšlienke. Divadlo je závislé od diváka. Bytostne ho potrebuje. A čo divák divadlo? Funguje táto závislosť aj naopak? A toto je jediné, v čom ma môj optimizmus opúšťa. Čo spraví koronakríza s divákom? Čo spraví s jeho potrebou návštevy kultúrnych inštitúcií? Čo spraví s jeho túžbou zúčastňovať sa „hromadných podujatí“? Čo spraví s jeho schopnosťou čítať podtexty? Čo spraví s jeho koncentráciou? Čo spraví s jeho záujmom? – Lebo to je ten rébus, ktorý bude potrebné vyriešiť. Čo bude ľudí naozaj zaujímať? O čom sa bude robiť divadlo, aby ich zaujímalo?
Ešte do septembra som bola optimistka: po prázdninách sa otvoria divadlá, slávnostne odštartujú nové sezóny, ľudia sa potrhajú za lístkami, mali predsa veľký deficit kultúry, len prečo zase musia tak prísne obmedzovať kapacity..?! Rada by som povedala, že sme hrali pre poloprázdne hľadisko len preto, lebo viac nám nedovoľovali opatrenia. Ale nebolo to tak. Čo sa vlastne stalo s našimi divákmi? Ako karanténa zmenila ich životy, návyky, potreby, túžby, vkus, priority, hodnotový rebríček… Počas niekoľkých mesiacov boli deti, študenti, dospelí uzavretí doma, nalepení na monitoroch. Monitory a displeje sa zároveň stali pre mnohých jediným zdrojom sociálneho kontaktu. Aké to má následky z dlhodobého hľadiska, sa ešte uvidí. No zatiaľ sa ukázalo, že slabší jedincinedokázali prijať náhodilosť celosvetovej pandémie a prepadli konšpiráciám. Iní zase absolútne stratili dôveru k štátnym autoritám, alebo stratili aj záujem o aktuálne dianie vo svete. Teraz, počas druhej vlny to cítim v ovzduší oveľa zreteľnejšie – apatiu, ľahostajnosť, vnútornú rezignáciu. A to je niečo, proti čomu sa dá ťažko bojovať. Uvidíme, čo prinesú nasledujúce mesiace. Akého diváka po sebe zanechá korona?
A teraz späť k optimizmu. Dejiny divadla sú plné spoločenských kríz – epidémií, vojen, diktatúr – a práve tieto obdobia dokázali splodiť ohromné, revolučné divadelné diela. Preto nezúfajme, možno sme v týchto okamihoch svedkami niečoho, z čoho sa zrodí budúca divadelná klasika.