z cyklu zamyslení - Marek Godovič: KORONA DIVADLO
(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20)
KATASTROFA
V tejto dobe sa dá hovoriť o divadle, ako o priestore, ktorý si nejakým spôsobom predstavujeme, už nemáme s ním spojenie živé, jednoznačné, spojenie, ktorý by vychádzalo z osobných zážitkov, javisko na dosah, nepočuť kýchnutie okrem svojho vlastného, polohlasný komentár toho, čo sa odohráva či neodohráva na javisku, teraz sa tento zážitok presunul do obývačiek, kde si tieto veci môžeme dopriať len samy zo sebou. Možno medzi tým odskočíme do kuchyne pre pitie, alebo si stopnem predstavenia kedykoľvek chcem, môžem si ho pozrieť ešte raz, alebo odísť bez toho, aby som sa predieral cez nohy šomrajúcich divákov.
Ak môžeme si pod katastrofou predstaviť pandemickú situáciu, na ktorej krivku sme sa zvykli každodenne dívať ako na predpoveď počasia, môžeme. Rovnako za katastrofu, môžeme považovať bezkontaktnosť divadla v dnešných pomeroch za monitormi počítačov a displejoch tabletov či mobilov.
ZATVORENÉ DIVADLÁ
Zatvorili nám divadlá, nemôžeme hrať, skúšať (v prvej vlne pandémie), v druhej vlne môžu skúšať aspoň v skrytosti, bez kontaktu s divákom, ale v kontakte so skúšobným procesom.
Asi dve diela, ktoré sa derú do popredia, boli citované či čítané už niekoľkokrát v rámci pandémie. Láska k divadlu a láska k človeku v čase cholery, priestor divadle je dnes v ktorom je niečo zamorené územie, v ktorom sa stretáva niekoľko svetov, ten zničený, chorý, kontaminovaný morom, cholerou, pandémiou, s reflexiou tejto skutočnosti na javisku, ten živý pohľad môže liečiť, navodzovať stav normálu.
Ale javiská sa presunuli do online formy, javiskom sa stali rôzne streamovacie platformy a fyzickým priestorom náš byt, v ktorom môžeme počas predstavenia robiť prakticky čokoľvek, myslieť na čokoľvek. Pamätáme si na prvé správy o tom, že je pandémia medzi nami, že je rovno v divadle, a prišlo k ich zatvoreniu. Izolovali sme sa od umenia, dokonca v prvej vlne sa mnoho umelcov odizolovala od divadla samotného do svojich bytov. Boli prinútení. Prešli do osobného priestoru, k z ktorého sa nedalo ujsť.
SOCIÁLNY ODSTUP
Zo sledovania na webe sa stalo niečo ako pozeranie sa na tovar. Je to online chôdza popri obchodoch a nazeranie na tovar cez výklad. Máme ho na dosah, ale nie je to na živo. Fréderic Gros : Filozofia chôdze o pohľade flanéra príše: V dave sa každý cíti stiesnene, a to v dvojakom zmysle: každého tlačí čas, a každý sa na každého tlačí. Flanér, ten sa nikam neponáhľa. Zastaví sa pred osvetleným výkladom, zachytí výraz nejakej zaujímavej tváre, spomalí na križovatke. Vláčny pohyb, ktorým odoláva všeobecnej uponáhľanosti, je však podmienkou čulej vnútornej práce. Život sa dostal sféry za a pred výkladom, za a pred monitorom, médiom sa stala kamera, ktorá zachytila nápadobu, mimesys.
A ČO BUDE?
Nevieme, čo bude keď sa diváci vrátia do sál, zaujmú svoje miesta v hľadisku a začne vnímať umenie… tá realita tu bude a bude sa na nás díva. Kolobeh sprísňovania a uvoľňovania opatrení je pandemická krivka je ako dramatická krivka s neistou zápletkou, len svetlo na konci tunela zvykli sme si povedať… možno na javisku uvidíme tanečné kreácie v rúškach, paródie na vládne tlačové konferencie, či skafandre zdravotníkom a možno to vonkajšie nebudeme chcieť vidieť a viac budeme túžiť vnútorne pochopiť čo sa stalo a kde sa nachádzame.
A to vtedy pokým sa bude…
HRAŤ DO ODVOLANIA
Antonin Artaud vo svojich esejach Divadlo a mor. veril v terapeutickú funkciu, že divadlo v časoch nešťastí, katastrof, dokáže zmierniť bolesti, má terepautické účinky. V týchto mesiacoch sme boli nútení túto jeho funkciu posunúť na diaľku do virtuálneho priestoru. Je to možnosť ako vyskúšať túto jeho funkciu aj na diaľku.
Povedané slová o niektorých slovenských divadelných dielach boli len jedny z množstva vypovedaných.