z cyklu zamyslení - Martin Lang: Korona a divadelné umenie
(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20)
Slovenskému divadelnému umeniu sa v kontexte európskych hodnôt dlhodobo nedarí vystúpiť z tieňa socializmu a zvetraného pohľadu na funkciu umeleckej tvorby v modernej spoločnosti. Boj so zažratými nánosmi predsudkov o umení a upotených snáh generácií, ktoré svoju činnosť v prostredí divadla vnímali najmä ako „koňakovanie v zafajčených lokáloch“ , sa stále nepodarilo ani z ďaleka vyhrať a v tom ešte nastúpil do hry nepriateľ omnoho čudnejší, desivejší, nepredvídateľný, nevyspytateľný. Čas, v ktorom nás zastihla pandémia Covid19 na Slovensku bol nielen pre kultúru prelomový. Zmena politických elít a očakávania radikálnych zmien smerom k očiste spoločenských paradigiem a vnímania hodnotového nastavenia bazálnych inštitúcií štátu sa mohla dotknúť aj prostredia umenia a kultúry. Napriek tomu, aj v umeleckej obci, okrem devastačných následkov epidemiologických opatrení, ukázala „korona“ veľa skrytých bizarností. Napríklad fenomén tzv. „zachráň sa, kto môžeš“. To pudové, egoistické a tak ťažko prekonateľné, nízke úskalie, či úpadok ľudskej existencie. O to hrôzostrašnejšie pud sebazáchovy pôsobí, ak sa zjavuje u tých, ktorí sa snažili okrem iného počas krízovej situácie ešte aj vysokú kultúrnu politiku robiť takým spôsobom, aby sa ušlo tým „ich“, teda „tým našim“ prirodzene… V období, keď celá slovenská spoločnosť sleduje boj proti tým, od ktorých sa ušlo „len našim“, v kultúre sa táto trafika veselo praktizuje ďalej. A nielen to, ona prekvitá. Zjavne ešte nedosiahla vrchol. To naozaj vystihuje nevyspelosť nášho malého národa. Sledovať z blízka zákulisie rokovaní vybraných jednotlivcov o opatreniach v kultúre vyvolávalo smiech cez slzy. O čo dojemnejšie bolo potom sledovať aktivisticko-umelecké intervencie v online priestore od ľudí, ktorí napriek svojej núdzi, zostávali verní svojim hodnotám. Tento rozpor zostane navždy mementom kataklizmy 21. storočia, rozpor medzi „my verzus ja“. To je to, čo korona ukázala v jej zhubnej a strašidelnej podobe. To, čo doslova rozmetala na prach, boli jemné, subtílne a priezračné nitky, vlákna, ktoré medzi sebou nadviazali tí, ktorí sa o hodnoty obrať nedali. Zdravé vzťahy zdravých tvorcov dostali zabrať. Odlúčenie, izolácia, frustrácia z toho, čo bude „po“. A neistota. Záchranou je už len živá tvorba, aj keď v ústraní. A zopár zoomov za týždeň, aby sa človek úplne nezbláznil. Zostáva už len umenie. Domáce umenie. Monológ na obed. Dialóg na večeru.
Napriek tomu človek nesmie stratiť vieru, odvahu a pokojnú myseľ, lebo len s touto výbavou sa bude dať vkročiť do nového dňa. Spoločnosť bude vyššiu kvalitu umeleckej tvorby po tejto kríze potrebovať ako soľ, ako slnko, ktoré človeka zohreje a uzdraví. Viac, než kedykoľvek predtým, budú umenie potrebovať tí najzraniteľnejší, a nikdy nevieme, či sa práve medzi nimi neskrývajú tí najtalentovanejší, ktorí sú predurčení držať skutočné hodnoty pri živote. Treba sa na to pripraviť a udržiavať oheň spolupatričnosti, lebo tlejú posledné uhlíky. A zima bude dlhá.
(zamyslenie je na žiadosť autora publikované pod pseudonymom)