z cyklu zamyslení - Ondrej Kaprálik: Karanténne dumy
(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20)
Pri písaní hodnotení pre Akadémiu som si privykol otvoriť úvod najpálčivejšou otázkou, ktorú som v súvislosti s hodnotenou inscenáciou pociťoval. Aplikujúc obdobný princíp na (zatiaľ) dve amputované sezóny, núka sa takýchto otázok hneď niekoľko:
Aké prevádzkové (ba až existenčné) dopady bude mať súčasná nútená odstávka prezentácie divadelnej tvorby na pevné a voľné súbory, na priamo a nepriamo dotované, väčšie a menšie organizácie, na samotných tvorcov a účinkujúcich a technický a podporný personál?
Je možná dočasná/čiastočná transformácia divadelného zážitku do diaľkovo sprostredkovanej formy?
Obstojí prípadné transformované divadlo v konkurencií už existujúcich, na technické a ekonomické podmienky lepšie adaptovaných foriem?
Stojíme pred začiatkom ďalšej veľkej reformy „štandardného“ usporiadania divadelného priestoru, tentokrát nemotivovanú vnútorne (nutnosť zmeny vynútená zmenou poetiky a estetiky), ale externe (medzi španielskou chrípkou a koronou ubehlo sto rokov – môžeme sa spoľahnúť, že „po korone“ dostaneme ďalšie storočie pokoja?)?
Akokoľvek lákavou sa zdá byť snaha vydať sa na detailný prieskum naznačených otázok, nemôžem sa ubráni dojmu, že tieto otázky sú až sekundárne. Bolo by zavádzajúce rozvíjať ich bez položenia tých dvoch najzásadnejších:
Potrebujeme divadlo?
Chceme divadlo?
Otázka potreby divadla je (zradne) jednoduchá: nie. Nepotrebujeme ho v zmysle základných ľudských potrieb – dýchať, piť, jesť, spať, bývať v bezpečí. Stúpajúc po Maslowovej pyramíde môžeme nájsť opodstatnenie divadla v kategóriách spolupatričnosti, sebarealizácie, sebatranscendencie a duchovných potrieb. Divadlo však nie je jediným možným poskytovateľom menovaných potrieb. Substitúcia je možná.
Otázka chcenia má individuálnu a sociálnu rovinu. Subjektívne, za seba, môžem povedať, že úplný zánik (hoc aj – dúfajme – dočasný) divadelného kontaktu v jeho súdobej podobe by som bral veľmi ťažko. Napriek tomu, že z ekonomických príčin už pre mňa divadlo nepredstavuje ani výsostnú, ani hlavnú pracovnú náplň; napriek tomu, že aj v oblasti kreatívy sedím súbežne na viacerých stoličkách; napriek tomu, že v posledných niekoľkých rokoch bol môj priamy tvorivý zástoj len skromný; napriek tomu všetkému svoju sebarealizáciu doteraz vnútorne identifikujem s umením, ktorého výsledok sa odohráva na javisku za priamej prítomnosti publika.
Divadlo a príbuzné performatívne umenia sú spomedzi iných foriem držiteľmi najväčšej moci. Túto moc im dobrovoľne deleguje divák tým, že na jeden večer dovolí tvorcom, aby ovládli jeho čas. Divák taktiež prináša obetu – musí sa dopraviť na určené miesto v určenom čase. Divadelné predstavenie nie je možné „pauznúť“ kvôli návšteve toalety, príprave večere, telefonátu… Nie je možné ho vrátiť späť. Nie je možné si jeho sledovanie rozdeliť podľa vlastnej chuti. Nadnesene vyjadrené, ak sa raz divák zaviazal svojím príchodom k účasti, nie je možné mu ani utiecť (okrem najultimátnejšej diváckej kritiky – opusteniu predstavenia). A oproti svojím príbuzným, divadlo je držiteľom jednej z najnebezpečnejších zbraní, aké ľudstvo pozná – slova.
Iste, nie je to jediná umelecká disciplína založená na slove. Príchodom filmu sa divadlu veštil zánik. Nestalo sa tak, živý (a potenciálne premenlivý) útvar si našiel svoje opodstatnenie aj popri (potenciálne dokonalom) fixnom tvare. Tým sa postupne dostávam k sociálnej rovine „chcenia“ divadla. Sledovať človeka, ako predstiera, že je iným človekom, a pritom sa dozvedať čosi o sebe, je dodnes fascinujúce, a to aj keď už to nie je jediná možnosť pozorovania. Ťažko sa mi zdôvodňuje, prečo aj napriek podstatne pohodlnejším spôsobom kultúrneho vyžitia sa dodnes nájde skupina ľudí, ktorí sú ochotní ponúknuť obetu cestovania a moci nad vlastným časom (a to aj vo výrazne sťažených podmienkach a s rizikom zníženej zdravotnej bezpečnosti) výmenou za duchovný zážitok. Napĺňa ma to však optimizmom, že človek je stále dostatočne sociálny tvor a elektronické komunikačné prostriedky preň predstavujú rozšírenie, doplnok doterajších možností, a nie revolučnú, výsostnú náhradu.
História nás učí, že divadlo má tendenciu prežívať. S nástupom konkurenčných umeleckých foriem možno čiastočne stráca na svojej signifikancii, no plne nahradiť sa ho nepodarilo. Podlieha však dobovým zmenám. A myslím si, že tu je koreň nášho, doteraz nie priamo pomenovaného strachu. Strachu zo zmeny. Zmeny životných návykov, zmeny spoločenskej dôležitosti, zmeny tvorivých postupov, ekonomickej zmeny. Opakujem, v otázke prežitia divadelného umenia per se som optimistický. V otázke schopnosti (a možnosti) divadelnej obce vysporiadať sa s možnosťou zmeny už pomenej.
Kým otvoriť úvahu otázkou je pre mňa pomerne komfortné, uzavrieť ju otázkou ma vnútorne vyrušuje. Na zmenu je možné sa pripraviť, ak je plánovaná; ak dokážeme identifikovať nutné kroky. Ak dokážeme pripraviť plán.
No ako plánovať, ak nevieme, na čo sa pripraviť?