Očami vrcholovej komisie
Reflexia inscenácií nominovaných na Cenu Akadémie 2020/2021 a 2. kola Ceny.
Tretí ročník projektu Ceny Akadémie za divadelnú inscenáciu sezóny sa podarilo zrealizovať po vynútenej pauze. Jeho finále sa tentoraz uskutočnilo v podobe divadelnej prehliadky, počas ktorej v rámci jedného mesiaca boli odohrané všetky nominované tituly v Bratislave. Išlo tak o menší divadelný festival v priestoroch štyroch bratislavských divadiel, ktorý mohol pritiahnuť nielen odborných, profesionálnych záujemcov o divadla, ale bol aj atraktívnou divadelnou ponukou pre bežného diváka v hlavnom meste.
Z desiatich nominovaných inscenácií sa napokon deväť podrobilo hodnoteniu vrcholovej komisie v zložení: teatrologička a pedagogička VŠMU Nadežda Lindovská, režisér a pedagóg VŠMU Juraj Nvota, scénograf a pedagóg VŠMU Peter Čanecký, teatrologička Zuzana A. Ferusová a vzácny hosť zo susednej Českej republiky, dramaturg a riaditeľ CED Brno Miroslav Oščatka.
Regionálne komisie ADT zo všetkých prihlásených a zhliadnutých titulov sezóny 2020/2021 vybrali inscenácie zo súborov divadiel ŠDKE Košice, SKD Martin, DJGT Zvolen, nezávislé zoskupenie Odivo, Divadlo Pôtoň, Nové divadlo, Dezorzovo lútkové divadlo a Činohra SND (2 tituly). Košický súbor Štátneho bábkového divadla bol takisto nominovaný, no inscenácia sa napokon súťažnej prehliadky nemohla zo zdravotných dôvodov zúčastniť.
Borodáč aj Čechov
Borodáč alebo Tri sestry je výsledkom unikátneho, dobre premysleného projektu dramaturgie ŠDKE, venovanému Roku slovenského divadla. Podarilo sa v ňom spojiť minulosť a prítomnosť košickej scény, pripomenúť zakladateľskú osobnosť Jána Borodáča a rekapitulovať sto rokov existencie nášho profesionálneho divadelníctva.
Inscenácia má mimoriadne zložitú štruktúru: opiera sa o teatrologický výskum, o slovenský preklad Troch sestier, o tri pôvodné dramatické texty o Borodáčovi (vznikli na objednávku ŠDKE, autori: Karol Horák, Michal Ditte a Michal Baláž) a tiež o divadelný názor a režijnú poetiku Júlie Rázusovej.
Komisia ohodnotila tento titul ako „výbornú, režijne a vizuálne príťažlivú inscenáciu s možným presahom do medzinárodného prostredia vnímania súčasného slovenského divadla.“ Vyzdvihla aj veľmi dobrú schopnosť režisérky spojiť verbálnu hodnotu slova s neverbálnym konaním na javisku, čím inscenácia dostáva niekoľko divadelných vrstiev. Režisérka Júlia Rázusová mala mimoriadne šťastnú ruku pri obsadení inscenácie – predstaviteľ Borodáča, Matej Erby, podal skvelý herecký výkon. Celú dobu sústredený, výrazne úsporný, impozantne príťažlivý. Naopak, ako mínusové body sa niektorým členom komisie zdali momenty jednak istej chaotickosti výsledného tvaru v prvej polovici inscenácie, ktorý volal po väčšom dramaturgickom vyčistení situácií a príbehu. Zároveň sa v otázke života a osudu Jána Borodáča natískali aj otázky jeho pôsobenia: počas niekoľkých politických režimov (mimoriadne zaujímavé mohlo byť najmä tematizovanie obdobia vojnového slovenského štátu). ktoré, ako sa zdá, tvorcovia zámerne potichu obišli. Inscenátori sa sústredili predovšetkým na košické Tri sestry, ale dôvody povojnového odsunu Borodáčovcov z Bratislavy do Košíc zostali málo čitateľné, boli zahltené životopisnými faktami, nepodarilo sa ich divadelne účinne zachytiť a tlmočiť. Prevážila interpretácia v rámci ktorej Borodáč vyznieva predovšetkým ako politicky naivný divadelný fanatik.
(Pozn. ADT: rozšírené a spresnené znenie, navrhnuté komisiou a akceptované Akadémiou, je uvedené kurzívou).
Napriek spomenutým výhradám sa komisia zhodla, že spoločná práca košických tvorcov právom patrí k tomu najlepšiemu, čo za posledné dva roky v slovenskom divadle vzniklo.
Žena, čepiec, Šumiac
Zvolenská inscenácia Čepiec je inšpirovaná pôvodnou slovenskou tvorbou, opiera sa o oceňovanú prózu Kataríny Kucbelovej a pozýva publikum na iniciačnú cestu sebapoznania a objavovania vlastných koreňov. Pod vedením režiséra Petra Palika sa tak deje prostredníctvom moderných výrazových prostriedkov, súčasným divadelným jazykom, hoci jednou z dôležitých tém je folklór a tradície, ich miesto v histórii i súčasnosti.
Vďaka premyslenému inscenačnému konceptu a kolektívnemu nasadeniu hereckého súboru Divadla J. G. Tajovského vzniklo vizuálne, hudobne, choreograficky zaujímavé a efektné javiskové dielo, v ktorom sa energia slov, farieb, tvarov, hudby a spevu prepojili s energiou divadelnej výpovede o hojivej sile spojenia so skúsenosťou a múdrosťou našich predkov.
Spoluautorom dramatizácie je režisér Palik, pre ktorého je Kucbelovej Čepiec podkladom, z ktorého si pre svoju divadelnú prácu vyberá „najinšpiratívnejšie momenty“. Inscenácia má všetky klady a zápory javiskového spracovania prozaickej látky – k zrejmým kladom patrí zrozumiteľné a svieže epické rozprávanie, nedostatkom sú potom pomerne slabé dramatické postavy. Ku kladom inscenácie komisia zaradila aj „výraznú výtvarnú a pohybovú zložku, a možno istým spôsobom nenápadnú, no veľmi osobitú a funkčnú hudbu.“
Divadlo experimentu
Výrazným zástupcom postdramatického divadla je inscenácia Swing Heil! Divadla Pôtoň. Inscenácia je koncipovaná ako sled asociatívnych, vizuálnych, pohybových etúd a výjavov. Sú sugestívne, majú pôsobivú atmosféru podporenú hudbou, svetlom a choreografiou. Obsahujú neveľa slov a veľa pohyblivých symbolov, ktoré sa refrénovito vrstvia a postupne sa skladajú, prerastajú do rozsiahlej výtvarnej inštalácie a tá vytvára záverečnú bodku inscenácie.
Séria výjavov inscenácie Swing Heil! voľne evokuje dva dramatické príbehy žien, ktoré sa odvíjajú v ére fašistickej totality, existujú na javisku paralelne a ich spojnicou je téma tanca ako výrazu ľudskej slobody a odporu voči vojne.Iveta Jurčová si už dlhší čas vytvára vlastný štýl, ktorý môžeme nazvať ako asociatívny režijný rukopis. Experiment alebo výskum, ako hovoria sami tvorcovia z Divadla Potôň, je pre nich pracovnou metódou. Divák však bude ucelený príbeh hľadať v inscenácii márne: v tomto prípade „dielo zostane len akýmsi náčrtom či torzom, ktorému čosi citeľne chýba.“ Komisia videla prínos diela aj v kontexte uvádzania inscenácie v jihlavskom divadle: „Veľmi sympatická a netradičná je spolupráca slovenského divadla Pôtoň s Horáckym divadlom Jihlava. Táto scéna je typickým mestským repertoárovým divadlom – uvádzať autorský projekt a performatívny titul typu Swing Heil! tradičnému regionálnemu publiku zostáva odvážnym a riskantným činom, ktorý má potenciál rozširovať a kultivovať vnímanie divadla.“
Téma večného hľadačstva
Multimediálna filozofická metaforická a meditatívna úvaha o svetle a tme v živote každého človeka – tak sa dá charakterizovať inscenácia Svetlonos v podaní Ivana Martinku a Maje Danadovej (réžia Monika Kováčová). Príbeh-nepríbeh o Svetlonosovi akoby sa odohrával v ateliéri, trochu fotografickom, trochu sochárskom, trochu hudobnom a trochu bábkarskom. Tvorba v ateliéri umení Odiva je abstraktná a každý divák si môže to, čo vidí a počuje, vykladať po svojom. Javiskový tvarsi zachováva komorný ráz, spoveď umelcov ostáva zvnútornená a intímna, hoci nastoľujú hlboké, dôležité a aktuálne existenciálne témy. Úskalie tejto inscenácie však spočíva v tom, že má miestami až príliš rozostrený obsah alebo zložitú zrozumiteľnosť. Ide o zámer a zápas proti doslovnosti, no divák sa miestami akoby nemal o čo oprieť. Aj tu sa ukázali subjektívne rozdiely v prijatí diela členmi komisie – kým niektorí mu udelili vysokú známku a podobu „otvoreného diela“ privítali, pre iných bol asociatívny prístup tvorby prijatý s otáznikmi a vyslovili sa, že veľmi voľný dramaturgický oblúk spôsobil nižšiu komunikatívnosť diela s divákom.
Inscenácia je podporená výnimočnou technickou a elektronickou zložkou, ale pritom ostáva veľmi osobná, intímna, ľudská. Mechatronická bábka sa stáva súčasťou ľudskej bytosti a ľudská bytosť sa stáva reálnou bábkou, a to tvorí prekvapujúci zážitok z predstavenia. Pozoruhodné divadelné obrazy (k jedným z najsilnejších patrí variácia Piety) sa striedajú s pasážami, v ktorých emocionálne či myšlienkové napätie klesá. Väčšej komunikatívnosti by prospela kritickejšia režijno-dramaturgická práca, väčší dôraz na vyrovnanosť použitých výrazových prostriedkov a ich celkovú čitateľnosť.
Komorný príbeh Jany z Arcu
Inscenácia Canevovej hry Druhá smrť Jany z Arcu v podaní nitrianskeho Nového divadla sa opiera hlavne o slovo a slovné konanie. Scénu tvoria kostýmy postáv a priestor je prázdny, rekvizít minimum. U členov komisie odzneli námietky voči výslednej podobe inscenácie: „tento titul sa mierne vymyká zo súťažného výberu – komorná inscenácia sústredená najmä na hereckú prácu žiaľ kvalitatívne zaostáva za ostatnými inscenáciami.“ Réžia Martina Geišberga je síce citlivá voči rôznym žánrovým polohám textu aj voči možnostiam účinkujúcich (Lucia Korená, Agáta Spišáková, Martin Nahálka), predloha by si však zaslúžila kritickejší postoj a mizanscény viac divadelnej vynaliezavosti. Naopak odznel aj názor, ktorý návrat k podobe malej javiskovej formy ocenil: „Tradičný výklad textu, spoľahnutie sa na slovo a herca sú ako pramienok čistej vody, ktorý dnes môže byť nielen osviežujúci, ale i inšpiratívny.“ Komisia ocenila aj herecké výkony, ktoré boli „výborné, silné a zároveň krehké. Tajomné a zároveň obyčajné. Inscenácia je herecky poctivá a zapamätateľná.“
Z tém hry najviac rezonuje čím ďalej tým žiadanejšia potreba spoľahnutia sa na vlastný úsudok a dôležitosť prevzatia zodpovednosti za vlastné rozhodnutia.
Dvakrát SND
Až dve nominácie do finálového výberu získala v tomto ročníku Činohra SND, obe inscenácie navyše spája režisérsko-dramaturgický tandem (Matúš Bachynec – Daniel Majling).
V prvom prípade – Hriech/Její pastorkyňa – ide o spojenie dvoch klasík, ktoré vytvára priestor pre nový pohľad inscenovania témy hriechu a viny. Vznikol tým česko-slovenský odkaz na drámu, ktorá tematizuje odsúdenie jednotlivca v prostredí vlastnej spoločnosti. Dve silné hry sú tu citlivo prepojené do jedného celku. Vo vyjadrení komisie odznelo aj to, že „čistota štýlu má niekedy schopnosť vytvoriť pocit chladnej akademickosti, ba až nudnej dokonalosti. Hriechu a Její pastorkyni sa to nestalo. Pomohla dvojžánrovosť predstavenia. Tajovský pripúšťa nadhľad a jeho Hriech z roku 1911 ústi do šťastného konca, kým Preissovej Pastorkyňa z roku 1890 sa drží tragédie s antickým koncom. Po úsmevnej sekvencii Hriechu sa divákom síce ťažšie vracia k čistej tragédii, ale záverečné gesto, zamrznuté novonarodeňa v kuse ľadu, otrasie každým.“
Na čisto vymedzenej šikmej ploche sa herci poctivo stretávajú so silnými ľudskými drámami a s psychologicky a emocionálne vypätými momentmi, ale i s humorne poňatými situáciami a gagmi. Z vyrovnaných hereckých výkonov menujme aspoň Tomáša Maštalíra, ktorý svojím temperamentom a schopnosťou vynaliezavo pracovať s rozložením a intonáciou replík dokáže rozjasniť aj inak ťaživé situácie.
Druhá inscenácia, uvádzaná v Modrom salóne SND, je dielom, ktoré vzniklo v spolupráci Činohry SND s nezávislou platformou KADU (Kabinet audiovizuálnych divadelných umení). Komornejšia výpravou, scénografiou i počtom postáv je takmer monodráma Milada, ktorá zaujme najmä presvedčivým hereckým výkonom Vladeny Škorvagovej. Tvorcovia sa prostredníctvom listov Milady Horákovej z väzenia usilujú vytvoriť intímny portrét statočnej ženy, ktorá sa dokázala postaviť dvom totalitám a zaplatila za to tú najvyššiu cenu. V príbehu, ktorý sa stal tragickou súčasťou československých povojnových dejín, sa tvorcovia zamerali viac na Miladu než na doktorku práv, pani Horákovú. Chceli priblížiť ženu, ktorá síce aktívne a odvážne pôsobila v politike, ale zároveň mala svoje rodinné hniezdo, v ktorom bola ukotvená ako matka, manželka, dcéra, sestra, nevesta. A pred odchodom na popravisko jej myšlienky a city patrili hlavne členom rodiny. Originálny nápad priblížiť Miladu Horákovú hlavne prostredníctvom série rozlúčkových listov má však aj svoju slabinu – určitú monotónnosť.
Režisér a autor konceptu Matúš Bachynec, situoval hlavnú postavu do interiéru domáceho prostredia. Vďaka tomu v kruhu takmer mlčiaceho príbuzenstva inscenoval pomyselnú spoveď odsúdenej ženy. Výsledný javiskový tvar však viac vecne opisuje, ako dramaticky zvýrazňuje záver života Milady Horákovej. Súčasťou inscenácie boli odkazy na biblické podobenstvá.
Live puppet cinema – nová možnosť bábkovo-výtvarnej obraznosti
Dezorzovo lútkové divadlo prinieslo v titule Dukla, údolie smrti návrat k druhej svetovej vojne cez príbeh rómskeho huslistu a nemeckého dôstojníka. Sledovali sme mierku „malého“ bábkového divadla prenesenú do veľkého priestoru cez filmovú technológiu. Vďaka využitiu princípu live puppet cinema sa pred očami publika, doslova v priamom prenose, rodí bábkový vojnový veľkofilm. To, že diváci simultánne sledujú zrod filmu aj samotný film, že vidia projekciu diela vytvoreného podľa filmových zákonitostí (s premysleným strihom a montážou obrazu a zvuku, so zábermi, v ktorých sa striedajú pohľady na detaily a celky) a zároveň pozorujú zázračné laboratórium, v ktorom všetko vzniká a kde sú popri bábkach prítomní živí animátori, hudobníci, technici – dodáva inscenácii značné čaro. Výčitka v hodnotení smerovala najmä k libretu Agdu Bavi Paina, osvedčeného to autora diel DLD, tu však akoby zaskočeného váhou vážnosti témy, ktorá mu zrejme znemožnila voľnejšie sa pohybovať v priestore príbehu, charakterov i zvratov, čo je nepochybne škoda.
Komisia vyzdvihla „unikátne a originálne výtvarné poňatie“ – jeden z hodnotiteľov označil videné za „výtvarný zážitok, ktorý radím do blízkosti stretnutia so Švankmajerovými krátkymi filmami. Bábky ľudí, zvierat, ale i prostredie, predmety, stromy, auto či lokomotívy majú osobitý rukopis a spolu s vynaliezavou a citlivou animáciou vytvárajú svojráznu poetiku diela.“
Autor, režisér, kameraman, herec, inšpicient a jeden z autorov pomerne rozsiahlej bábkovej scénickej výpravy Gejza Dezorz podal nadľudský výkon. Sekundovali mu nezvyčajne sústredení a dôslední členovia tímu, jeho dlhoroční spolutvorcovia DLD (K. Kollárik, H. Turban, A. Maďar a ďalší). Od konkrétnej historickej udalosti „dezorzovci“ prechádzajú k úvahe o prejavoch a dôsledkoch totalitného myslenia, rasovej, ideologickej či inej formy neznášanlivosti (v danom prípade sa akcentuje vzťah ku homosexualite), o paradoxoch násilia aj odpustenia. V súčasnej situácii vojny na Ukrajine inscenácia nadobudla novú tragickú aktuálnosť.
Víťaz prehliadky
Laureátom Ceny Akadémie sa stala inscenácia D1 (pracovný názov) Slovenského komorného divadla Martin z dielne autora a režiséra Lukáša Brutovského. Tá komisiu presvedčila sugestívnou divadelnou výpoveďou, ktorá vychádzala z pôvodného autorského textu výnimočných literárnych kvalít. Lukáš Brutovský, autor textovej predlohy a režisér v jednej osobe, vytvoril vnútorne kompaktnú inscenáciu: jej sila tkvie v dôslednej a invenčnej práci s hereckým súborom, ktorá našla výraznú oporu v živej scénografii Juraja Poliaka a jej účinok bol umocnený originálnou hudobno-tanečnou zložkou (choreografia: Silvia Beláková). D1 (pracovný názov) je vtipná, poetická mytologizácia najnovšej histórie Slovenska, traumatického „nekonečného“ príbehu výstavby diaľnice z Bratislavy do Košíc. Dá sa vnímať aj ako výtvarno-hudobno-tanečno-poetická performancia s použitím videa a autorských rytmizovaných monológov, ako svojbytná súčasná elégia o krajine a jej ľude. Ako sa však vyjadril jeden z členov komisie, „dramaturg prišiel so zaujímavou súčasnou témou a autorovi sa podarilo napísať dielo, ktoré má dostatočnú kvalitu, čo je v súčasnej dobe nesmierne vzácne. Prial by som si, aby divadlo niekedy v budúcnosti prišlo s podobne novým dielom, ktorý však bude mať aj silný príbeh a skutočné dramatické postavy.“
Záverečné zhrnutie prehliadky
Ukazuje sa, že aj napriek obmedzeniam v oblasti kultúry, divadlo (aj kultúra) naďalej žije a tvorí. Ale covidové roky ho poznamenali a bude potrebovať nejaký čas, aby sa vrátilo do pôvodnej kondície. Napriek tomu vznikla séria pozoruhodných a veľmi rôznorodých divadelných inscenácií. Pestrosť a rôznorodosť divadelných poetík a použitých výrazových prostriedkov je nesporne pozitívna skutočnosť, ale pre komisiu v rámci vzájomného porovnávania a hodnotenia to bola veľká výzva. Zaujímavé je, že medzi dielami, ktoré sa dostali do finále (čo už samo osebe je určitým ocenením) výrazne prevažujú autorské projekty nad interpretačným divadlom (divadelná hra ako východisko inscenácie sa objavila v tzv. klasickom zmysle slova iba v dvoch prípadoch: Hriech/Její pastorkyňa a Druhá smrť Jany z Arcu, čiastočne ešte v inscenácii Borodáč alebo Tri sestry). Polovicu z desiatich inscenácií, ktoré postúpili do záverečného kola súťaže, tvorili produkcie tzv. nezávislých, resp. nezriaďovaných divadiel. Ich tvorivý potenciál (napriek ekonomickej zložitosti ich existencie) jednoznačne rastie. Čo sa týka tematického zamerania javiskových výpovedí: takmer všetky inscenácie viedli dialóg s minulosťou.
Viaceré inscenácie z divadelnej sezóny 2020/2021 v rámci súčasnej perspektívy (žiaľ, žijeme v tieni vojny) vyznievali priam vizionársky. Zrejme naše kolektívne nevedomie vyhodnotilo vojnovú a totalitnú hrozbu skôr, než prepukla v svojej najagresívnejšej podobe a upozornilo na ňu prostredníctvom analógie. Dnes inscenácie ako Swing Heil!, Dukla, údolie smrti, Milada či Svetlonos a Druhá smrť Jany z Arcu vyznievajú veľmi súčasne a bolestne.
Mnohé divadelné projekty boli zároveň aj projektmi výskumnými, stali sa príkladom výskumu v umení: najviac Borodáč alebo Tri sestry, ale tiež D1 (pracovný názov), Swing Heil!, Milada, Dukla, údolie smrti, Čepiec a v istom zmysle aj Svetlonos.
Cena Akadémie je neoddeliteľnou súčasťou reflexie, ktorú vnímame čím ďalej tým viac ako potrebný, aj keď dnes do istej miery opomínaný proces. V záplave informácií a správ ako by začínalo byť tak trochu jedno, čo kto povie – a o divadle dvojnásobne – veď koho to zaujíma? Tomuto relativizmu však je potrebné čeliť.
Ako divadelníci by sme nemali rezignovať na to, čo si o nás myslia teatrológovia, kritici a kolegovia. Snaha menovať odborné komisie a posudzovateľov, ktorí následne poctivo zhliadnu a vyhodnotia to najzaujímavejšie z celého Slovenska, je veľmi ambiciózna, no aj nevyhnutná. Ide o časovo, ľudsky a finančne náročnú vec, no zároveň o záslužný pokus – sme presvedčení, že tieto snahy okrem iného pomáhajú kultúrnej výmene a budovaniu kontextu.
Zuzana A. Ferusová
(Text vznikol s použitím a spracovaním textových hodnotení všetkých členov komisie, s ich súhlasom.)