Bratislava 2 - Vyhodnotenie Ceny Akadémie za daný okruh
Komisia Akadémie divadelných tvorcov pre okruh Bratislava 2 v zložení Viera Dubačová, Lucia Mihálová, Vladimír Štefko, Boris Farkaš, Martin Timko hodnotila deväť inscenácií, ktoré prihlásili do Ceny Akadémie tieto divadlá: Činohra Slovenského národného divadla, Malá scéna STU, Antiteatro, Divadlo Prvý plán, Divadlo Prvý plán a Letné Shakespearovské slávnosti.
Činohra SND ako prirodzene najväčšie a najproduktívnejšie divadlo v našej skupine ponúklo spolu štyri inscenácie. Odlišovali sa svojou umeleckou kvalitou i divadelnou výpoveďou, ale v každej z nich sa ukazovala svojbytná potreba vypovedať niekedy nástojčivejšie, koncentrovanejšie a jasnejšie a inokedy chaotickejšie a nejasne o stave súčasného sveta.
Inscenácia Sofoklových Bakchantiek bola komplikovaná, miestami neprehľadná, často hlučná aj nudná. Snaha vrstviť príbeh a významy viedla k tomu, že sa neraz vytrácala konkrétnosť v určovaní zmyslu javiskovej výpovede. Nesúrodosť a zmätenosť sa prejavovala tiež v koncipovaní jednotlivých hereckých výkonov, kde každý herec hrá akoby inak, nesúrodo. Vyvolávalo to predstavu, že sa tu ocitli „monády“ z rôznych svetov, poetík hereckého výrazu bez styčných plôch či nebodaj náznaku ansámblovej práce. Oscilácia medzi rôznymi štýlmi, neujasnenosť ideového posolstva – sémantického gesta inscenácie nachádzalo svoj výraz tiež vo výtvarnej zložke. Vo výtvarnej rovine sa tu zjavovali obsedantné obrazy, ktoré evokovali dejiny škaredosti, nechutnosti, nevkusnej miestami až obludnej obrazotvornosti. Vo výtvarnom spracovaní kostýmov bola prítomná rozdvojenosť, ktorá vibrovala medzi minulosťou a súčasnosťou. Tá pôsobila viac komicky ako tragicky a takmer nijako nenaznačovala žiadne možnosti odkazov k dnešku. Inscenátorom akoby sa stratila základná téma Euripodovho nazerania na antický svet bohov a ľudí – kritika a neraz priamy výsmech bohov, čo bezprostredne súvisí s autorovou orientáciou na filozofickú školu sofistov.
Inscenácia Dürrenmattových Fyzikov v réžii hosťujúceho režiséra Jana Klatu z Poľska priniesla niekoľko rozčarovaní a otázok. Režisér inscenáciu buduje ako groteskný obraz o svete, hneď v úvode predstavenia prezradí o čo ide. Zmaže celý detektívny spôsob budovania zápletky, ktorá je v dramatikovom spodobnení omnoho prekvapivejšia a nástojčivejšia. Klata prezradí divákom na začiatku všetko a následne ponúka dynamické striedanie scénografických, choreografických, akustických i svetelných prostriedkov, ale hercom skonfiškuje priestor, aby vytvorili výraznejšiu charakterovú kresbu stvárňovaných postáv. Herecké napĺňanie režisérových príkazov však v nejednom okamihu napriek dramatickej rýchlosti predstavenia prináša viac zmätku ako jasnosti a pochopenia toho, čo chceli tvorcovia inscenácie povedať, ako slovo na čase o súčasnom stave nášho sveta. Komický herecký prejav v divokom tempe neumožňuje porozumenie kvalitnému dramatikovmu textu s dôležitým nadčasovým poslaním. V prvom rade je to problém režijnej interpretácie, tvorcu, ktorý v istom zmysle prišiel do SND experimentovať, len pritom zabudol na adresáta svojej tvorby.
Inscenáciu Rachmanovovej denníkov zdramatizoval a režíroval v inscenácii Ruské denníky Roman Polák. Inscenácia je trochu zdĺhavá, miestami viac referujúca o dejinnej téme ako dramaticky presvedčivá. Pozoruhodným výsledkom je režisérova detailná práca s hercom. Inscenácia má viacero výborných a vyrovnaných hereckých výkonov. Je veľmi presne cítiť, kto z hercov „alchýmii“ spolupráce s režisérom veril a kto sa stal len štatistom so zmeneným menom či kostýmom. Svet Ali - Moniky Potokárovej sa rozpadá, naruší a totálne ho zmení, či doslova zdemoluje revolúcia. Mladé dievča, ktoré stvárňuje v dramatickom oblúku od naivnej a v život veriacej gymnazistky až po rezignovanú takmer dospelú ženu, ktorá musí čeliť krvilačným nástrojom revolučných okolností a skutkov. Podmanivou a presvedčivou je Polákova práca s hercami, jeho dôvera v herectvo. Stavia predovšetkým na hercovi ako najvýraznejšom nositeľovi inscenačnej výpovede.
Projekt 1918 bol prvou premiérou končiacej sa divadelnej sezóny. Priniesol netradičný pohľad na storočie vzniku Československa. Nie je to pohľad adorujúci či oslavný. Analyzuje príčiny rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie, ukazuje stav vecí. Nestavia pomníky, ale ukazuje charakteristické črty spoločnosti, ktoré si priam geneticky prenášame z generácie na generáciu. Inscenácia prekvapuje svojou komplexnosťou takmer vo všetkých zložkách javiskovej syntézy – scéna, kostýmy, herecké výkony, hudba a réžia. Herecké výkony boli až na niekoľko výnimiek vyrovnané. Viacerým sa podarilo aj na nepatrnom priestore stvárňovanej postavy vytvoriť často presvedčivú postavu – napríklad Ján Koleník, Martin Huba, Ľuboš Kostelný či Jozef Vajda. Presvedčivé herectvo s bohato budovaným vnútorným svetom postavy bolo vo výkonoch Zdeny Studenkovej, Františka Kovára a Richarda Stankeho. Režisér inscenácie Michal Vajdička preukázal nápaditú prácu v koncipovaní mizanscén, či v koncentrovanej práci s charaktermi postáv, ale aj v rozkrývaní ich vzájomných vzťahov. Scénograf inscenácie vytvoril na javisku močiar, v ktorom sa postavy čľapkajú, hľadajú, bijú, stolujú a nakoniec akoby sa v ňom symbolicky utopí celá monarchia – starý svet. Nápad s vodou, ktorý mal sémanticky asociovať predstavy a prinášať nové významy sa však časom stal už opozeraným.
Inscenácia Johanidesovej novely Trestajúci zločin na Malej scéne STU prináša niekoľko nástojčivých otáznikov, na ktoré ale samotné divadelné dielo v priebehu 1,5 hodinového predstavenia neodpovie. Dramatizácia Viki Janouškovej prináša tému Johanidesovej novely s razantnou presvedčivosťou. Tematizuje predovšetkým vyrovnávanie sa s ideológiou totalitnej komunistickej spoločnosti. Celá inscenácia bola založená a komunikovala najmä slovom. Samozrejme, že člen činohry SND Dušan Jamrich je v tejto polohe vynikajúci interpret, ktorý dokáže odkryť bohaté významové pradivo hovoreného, selektuje a dávkuje ho v rozličných vrstvách a intenzite emocionálnych poryvov. K najčastejšej retardácii dochádzalo v inscenácii najmä v temporytme. V spôsobe a narábaní s divadelným jazykom – jeho znakovým systémom akoby režisér netriedil prostriedky, ktoré si vybral na sémantické zdôvodnenie tej-ktorej situácie. Ambície dramaturgie, herecké schopnosti a disponovanosť však akoby zastali na polceste bez zásadnejšieho režijného výkladu.
Inscenácia Antiteatra Masa a moc, ktorá sa hráva v Kostole klarisiek, priniesla jedinečný divadelný zážitok. Skupina mladých tvorcov využila dispozíciu sakrálneho priestoru a inscenovali nebývalý útvar, keď pretavili do javiskových obrazov Canettiho filozofickú esej o manipulácii jednotlivca, keď sa nechá strhnúť či pohltiť masou. Režisér Anton Korenči spolu s choreografkou Stanislavou Vlčekovou urobili riskantný, ale v svojej podstate objavný umelecký čin, keď z absolútne nedramatického textu kreovali v spolupráci s hercami Táňou Pauhofovou, Danielom Fischerom a poslucháčmi herectva s hudobným sprievodom Vlada Šarišského živé, metaforicky i divadelne sýte umelecké dielo. Presvedčivosť inscenácie vyplývala z fungujúcej vyváženosti všetkých jej zložiek. Režisér akoby všetko vrchovato podriadil režijno-dramaturgickému výkladu. Inscenácia má výborne zvládnutý temporytmus, až na začiatok a chvíľkové príliš tézovité rozbiehanie. Deje sa tu fascinujúci prienik filozofickej eseje s imaginatívnou divadelnosťou. Podmanivosť inscenácie spočíva nielen na inovatívnom prístupe vo výbere inscenovaného diela, ale rovnako na prekvapivej formálno-významovej zrelosti.
Inscenácia divadla Prvý plán Pamäť sa prezentovala úprimnou snahou všetkých zúčastnených tvorcov komunikovať tému. Nateraz ich tvorivému snaženiu chýbajú výraznejšie skúsenosti. Príbeh akoby sa posúval po veľmi nepatrných krokoch, pôsobil únavne, napriek tomu, že predstavenie trvalo len 60 minút. Vizuálne bola inscenácia nápaditá, v priestore Trezor v Astorke tu scénograf vytvoril prostredníctvom padáka symbolickú atmosféru výskumného centra. V textovej zložke, akoby absentovalo koncentrované sústredenie a komunikatívnosť prednášaných replík. Skratkovitosť, torzovitosť, výlomky a zavše opotrebované repliky z telenoviel posúvali príbeh do roviny banálnosti. Vizuálnu imaginatívnosť scénografickej zložky nepodporovala réžia, ktorá sa trápila s vybudovaním vzťahov. Dalo by sa povedať, že na tento princíp a tiež charaterokresbu úplne rezignovala.
Letné shakespearovské slávnosti sa do ceny ADT prihlásili inscenáciou klasika W. Shakespeara Rómeo a Júlia. Režisér inscenácie Dodo Gombár spolu s ďalšími tvorcami pripravili digest či gangsterskú koláž z jednej z najslávnejších tragédii o láske medzi príslušníkmi znepriatelených rodov. Inscenácia akoby zlikvidovala všetko naliehavé a stala sa len prezentáciou výlomkov z autorovho textu. K závažným komerčným nezmyslom došlo pri obsadení inscenácie, keď sa speváčka Sisa Sklovská prezentuje priam fenomenálnym neherectvom. Režisér nechal hercov pobehovať hore dole schodiskami, ktorých je v inscenácii bez výraznejšieho zmyslu neúrekom. Na tvorivý zápas o postavy nebol čas, bolo potrebné obstáť aspoň fyzicky. Tvorcovia sa nevedeli rozhodnúť či bude inscenácia muzikál alebo uvažovali, že to bude činohra s pesničkami. Tejto úvahe sa však hlboko vzpierali viaceré herecké výkony, ktoré sa činohernými nedajú nazvať v žiadnom prípade. Herecké výkony akoby sa utopili vo všeobecnosti režijno-dramaturgického výkladu alebo sa niekedy ukrývali do neznesiteľného melodramatického pátosu. Nuž, pocta jednému z najväčších dramatikov všetkých čias sa v inscenácii Rómea a Júlie nekonala ani náhodou.
Debris Company pripravili scénickú meditáciu o hľadaní šťastia Jób. Autor predlohy Peter Lomnický hru vystaval na dialógu mladého dievčaťa s chlapcom, ktorý ju spochybňuje a má mnoho otázok, niekedy aj s odpoveďami. Mladá hrdinka musí prijať stratu milovanej osoby. Celý príbeh nie je plný nejakých hlbších dejových zvratov, ale je postupným odkrývaním vnútorného sveta postáv. Pôsobivé časti inscenácie sú hudobné čísla v podaní herečky Moniky Potokárovej. Piesne slúžili na udržanie diváckej pozornosti, neboli formálnou záležitosťou. Herecký prejav Michala Nogu bol omnoho striedmejší a neraz monotónny. Inscenácia hýrila vizuálnymi nápadmi, svetelnými zmenami, projekciami, len niekedy sa nám javilo, že v hereckom prejave a výraze skĺzavala až k neprimeranej civilnosti. Veľké filozofické úvahy o vnútornom svete potom nezaznievali s naliehavou energiou.
Inscenácie Činohry SND Projekt 1918, Ruské denníky a Antiteatra Masa a moc postúpili do ďalšieho kola z niekoľkých dôvodov. Jedným z najpodstatnejších, bolo naplnené, charakterovo presné a sýte herecké stvárnenie a v neposlednom ráde téma, jej aktuálnosť i kompaktná súhra viacerých zložiek tej-ktorej inscenácie.
Za komisiu vypracoval Martin Timko.
12. 7. 2019
Do druhého kola Ceny Akadémie za sezónu 2018/19 komisia Bratislava II. nominovala 3 inscenácie bez udania poradia:
Inscenácia Činohry SND Projekt 1918 (réžia Michal Vajdička)
Inscenácia Činohry SND Ruské denníky (réžia Roman Polák)
Inscenácia divadla AntiTeatro Masa a moc (réžia Anton Korenči ml.)