Stred - Vyhodnotenie Ceny Akadémie za daný okruh
Komisia Akadémie divadelných tvorcov Stred v zložení Miroslav Ballay, Ľubomír Bukový, Monika Kováčová, Peter Kováč a Daniel Straka hodnotili sedem inscenácií, ktoré prihlásili do súťaže o Cenu Akadémie tieto divadlá: Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, Slovenské komorné divadlo v Martine, Bábkové divadlo na Rázcestí a Divadlo z Pasáže v Banskej Bystrici.
Úroveň inscenácií v rámci monitorového okruhu STRED (Žilinský a Banskobystrický kraj) v sieti profesionálnych i nezávislých divadiel sa ukázala značne rozmanitá. Dominovali medzi nimi raz výnimočnejšie, inokedy konvenčnejšie režijné interpretácie klasických diel (Komédia česká o bohatci a Lazarovi, Mandragora) i súčasných dramatických titulov (Motýľ na anténe, Amália dýcha zhlboka). V jednom prípade sa do výberu dostala aj autorská inscenácia (Zem pamätá), príp. klasický rozprávkový titul (O troch krásach sveta), ale aj inscenácia na motívy adaptovaného literárneho diela (Posolstvo z inej planéty). Tvorcovia svojimi inscenačnými výpoveďami zachytávali najmä kontext súčasnej morálnej krízy či globálneho hodnotového úpadku. Hlavne repertoárové divadlá sa väčšmi sústreďovali na príťažlivé i esteticky relevantné inscenačné diela, prináležiace aj väčšinovému divákovi. Rôznorodo sa v nich osvetľovali ťaživé, bolestné témy vychádzajúce z tráum totalitných režimov, príp. témy viažuce sa k revitalizácii kultúrnej pamäte a pod.
Režiséri mladej i strednej generácie (Jiří Havelka, Lukáš Brutovský, Kamil Žiška, Šimon Spišák, Soňa Ferancová, Marián Pecko, Peter Palik) si neraz trúfali aj na rafinovanejšie aplikovanie muzikality v hereckom prejave (zapojením autentickej vokálno-inštrumentálnej zvukovej zložky), výtvarnosti, príp. bábkových vyjadrovacích prostriedkov atď. Dôležité je tiež konštatovať, že na rozdielnej umeleckej úrovni. Aj v rámci takto malej reprezentatívnej vzorky sa, žiaľ, objavili zreteľné diskrepancie v celkovej umeleckej kvalite diel.
Zhrňujúce hodnotenie jednotlivých inscenácií
Banskobystrickí tvorcovia sa výberom hry rumunskej dramatičky Aliny Nelega Amália dýcha zhlboka (Bábkové divadlo na Rázcestí, 2018) zamerali na bolestnú skúsenosť z nedávnych dejín: tematizovaním obdobia komunistickej totality. Režisér Marián Pecko v nej väčšmi odkryl drsné prežívanie postáv v surovom, bezútešnom priestore plnom handier sústredených v igelitových vreciach, alebo na hromade. Zároveň tak otvoril citlivú ženskú tematiku v kontexte rodovo konštantnej dramaturgickej stratégie tohto divadla. Prezentoval súženie troch vekov ženstva s citeľnou naturálnou drsnosťou. Doslova ich vyťahoval navrstvené z prítomnej kopy šatstva, z ktorej nánosov sa niektoré z postáv vynárali. Ako konštatuje jeden z hodnotiteľov: „režisér Marián Pecko, vsadil na skúsené herecké obsadenie, ktoré sa s dramatickou predlohou popasovalo v rámci dovolenej režijnej koncepcie, no tá nepriniesla žiarivé momenty chytajúce diváka za srdce ani za rozum. (…)Herecké výkony jednotlivých protagonistiek sú neporovnateľné, hoci zástoj každej z nich sleduje osud jedinej ženy, aj keď nie tými istými očami. Monodráma sa stala hrou pre tri herečky mapujúce životné obdobia hlavnej hrdinky od jej 10tich rokov až po starobu (70 rokov). Široký časový rozptyl teda dáva možnosti na rôznorodé herecké prejavy, no priveľké odlišnosti nebadáme. Snáď to bolo prísne oko režiséra, alebo ťažká autorská ruka, ktorá zomkla herečky v monotónnosti a v zväzujúcom temporytme. Navyše, snáď trochu naturalistické hľadanie hereckých výrazových prostriedkov, alebo nedostatočné dramaturgické odkrytie doby diktatúry Nicolea Ceausescu, či sociálneho postavenia hrdinky príbehu, zviedlo samotné protagonistky k občasným nepochopiteľným ľudským a teda aj hereckým skratom.“
Za nesporné klady inscenácie by sa dali považovať herecké výkony troch herečiek Eva Dočolomanská, Ivana Kováčová a Mária Šamajová. Jednotlivých hodnotiteľov najviac pritom zaujal výkon Márie Šamajovej. „Amália prežije pred našimi očami celý život, traumatizovaná skúsenosťami z detstva, výrazne poznačeného totalitným režimom, však napriek pribúdajúcim rokom nedokáže dospieť a aj v starobe zostáva ľahko manipulovateľnou bytosťou. Javisková Amália vie o sebe menej, ako o nej vie divák a z tohto nerovnomerného vzťahu vzniká akási trpká, parodická spoluúčasť diváka na jej príbehu. Zaujímavý, silný text sa stal základným kameňom inscenácie, ktorá sa odohráva kdesi „na smetisku dejín“, kam je na začiatku Amália vysypaná. Hlavné bremeno inscenácie leží na pleciach Márie Šamajovej, ktorá celkom dobre dokáže pracovať s emóciou a postihnúť parodický, ironický aj poetický rozmer predlohy.“
Tvorcovia z BDnR sa rovnako aj v inscenácii Motýľ na anténe (Bábkové divadlo na Rázcestí, 2018) dramaturgicky pridŕžali tematiky návratu k minulým dobám. V inscenácii pomerne málo hrávanej hry Václava Havla sa vykresľovala jedna konvenčná rodinná návšteva s množstvom absurdných momentov a komických situácií. Režisérka S. Ferancová sa práve pohrala s varietou tejto zväčša konverzačnej dramatickej predlohy. Nudná návšteva sa radikálne zmenila po tom, čo unudeným intelektuálom zjavne hrozilo reálne vytopenie v domovej jednotke. Absurdnosť sa ešte väčšmi zvyšovala, keď sa postavy namiesto pragmatického riešenia celej situácie oddávali filozofovaniu v plodných, rozvíjaných dialogických prúdoch, ktoré aj tak k ničomu neviedli. Podľa vyjadrení jedného z porotcov: „… postupne, po kvapkách sa nám rozbaľujú banalita, filozofovanie zabalené do vznešených slov, absurdita, proklamovanie, ktoré nezodpovedá reálnych činom…“
Režisérka zvolila v celej inscenácii pozoruhodný vizuálny dizajn. Využila v nej dokonca leitmotív modrej farby v kostýmoch a dokonca aj v jednotlivých rekvizitách konvenčným a dosť ilustratívnym spôsobom. Žiaľ, poväčšine statickej inscenácii bolo možné vyčítať pomerne slabšie herecké zvládnutie. Účinkujúci evidentne bojovali so záľahou intelektuálne ladených dialógov, ktorá v ich podaní nevyvolávala žiaduci komický efekt. Iní hodnotitelia za slabinu tejto inscenácie považujú najmä režijnú zložku. „Výklad textu zostal uväznený vo veľmi plytkých rovinách dramatikom nastolených tém. Herectvo, avšak aj vizuálna stránka inscenácie už len podčiarkuje túto neschopnosť tvorcov inscenácie rozkryť zložitý svet postáv a situácií, v ktorých sa ocitli…“ Aj jeden z ďalších hodnotiteľov ďalej konštatuje: „ …hoci sa režisérka snažila o poukázanie na manželské krízy, generačné rozdiely, schopnosť konať a nie iba teoretizovať… katarzia sa na konci nedostavila. Chýbala snáď zanietenosť pri hľadaní a dramatickej tvorbe, nedostatočná skúsenosť s absurdnou drámou, alebo to spôsobila rôznorodosť autorovho, režijného či hereckého naturelu. Hra však pôsobí ťažkopádne v reči aj pohybe, emócii aj filozofii vypovedaného. Možno k tomu prispelo aj scénické riešenie divadelnej hry.“
Naproti tomu inscenácia Posolstvo z inej planéty (Divadlo z pasáže, 2019) v réžii Šimona Spišáka zarezonovala u členov poroty z viacerých hľadísk. Režisér v nej dokázal vytvoriť jednoduchými, čistými prostriedkami neobyčajne účinné a vysoko humánne posolstvo. „Umelecký súbor Divadla z pasáže predstavil dramatizovanú poviedku H. Hesseho, ktorú režijne zastrešil Šimon Spišák. V pomerne jednoduchej scénografii Karela Czecha veľmi umne vyjadril emócie, ale aj fakty s ktorými bojuje súčasná spoločnosť, no aj jednotlivci. Hoci sám režisér priznáva, že mu nešlo o moralizovanie života prostredníctvom divadla, zanecháva toto predstavenie bezpochyby v každom divákovi silnú odozvu vlastných chýb či nedostatkov.“ Herci a herečky vystihli filozofický odkaz inscenovanej predlohy a preniesli ho publiku celkom jednoducho prostredníctvom významových scénických obrazov, skratkou, antiilúziou a ako aj vlastným nadhľadom. Podľa hodnotiteľov sa pozitívne klady tejto inscenácie dajú vidieť najmä v režijnej práci: „… s celým súborom a náročnou filozofickou predlohou, v jednoduchom pretlmočení vizionárskych a nie príjemných právd dotýkajúcich sa našich životov a tiež vo výnimočnom hereckom výkone Veroniky Lačnej, najmladšej členky súboru…“
Zvolenskí tvorcovia nominovali do tejto súťaže inscenáciu hry Nicolla Macchiavelliho Mandragora (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, 2019) v réžii Petra Palika, ktorú situovali do komorného štúdia na vytvorenie ilúzie pouličného priestoru . Touto zjavnou delokalizáciou odrazu Macchiavelliho komédia nebrala celkom iný rozmer (prenesením deja z talianskej scenérie do pomyslenej skúšobne hercov ako členov kapely v štúdiovom priestore), čo sa evidentne prejavilo na diváckej atraktivite tohto inscenačného titulu. Ako správne postrehol jeden z porotcov: „…Zvolenské divadlo za to môže ďakovať evidentne nielen samotnej predlohe, ale najmä spôsobu, akým sa jej zhostila mladšia generácia tamojších hercov. Pod taktovkou režiséra Petra Palíka hru inscenuje ako divadlo na divadle, renesančný príbeh nám totiž predvádzajú členovia hudobnej kapely Mandragora. Tento princíp umožňuje vo všeobecnosti rýchle strihy, aktualizácie, vstupy a výstupy z postáv – teda komediálnu teatrálnosť, nadsádzku a nápaditosť – čoho už bolo v inscenácii poskromnejšie. Ostalo pri vcelku pozitívnom dojme, že vo Zvolene účinkuje skupina hercov, ktorá chce dokázať viac ako hrať bežný bulvárny repertoár (dosť typický pre toto divadlo) a zrejme má na to aj elementárne predpoklady, lenže potrebuje režijné vedenie, ktoré ho v tomto divadelnom štýle dokáže posunúť viac k istému stupňu artistnosti.“
Režisér sa jednoznačne snažil aktualizáciu renesančného textu – ako aj zapojením autentickej hudobnej kapely hereckého kolektívu, príp. zvýšenou interaktivitou s publikom zatraktívniť posolstvo renesančného senzualizmu, pozemskej lásky i slasti (vrátane telesnej rozkoše). Oživením tejto inscenovanej predlohy o rôzne scudzujúce prostriedky, gagové situácie sa výrazne zosilňovala komickosť výrazu ako aj celková situačnosť komédie. Jeden z ďalších hodnotiteľov komisie tiež poznamenáva, že: „…režisér skĺbil prvky pouličného divadla s pokusom o klasické vyobrazenie inscenačných postupov divadiel kamenného typu. Na jednej strane hudobná skupina zabávajúca okoloidúcich či skôr okolo sediacich. Na strane druhej, skúška divadelnej inscenácie Mandragora. Názov spájajúci oba svety, keďže je rovnaký pre skúšanú inscenáciu a zároveň je uvádzaný ako meno spomínanej hudobnej skupiny. Pozitívom, ktoré však nehodno prehliadnuť je fakt, že samotná skupina Mandragora zložená z hercov umeleckého súboru DJGT, hrá a spieva naživo, čo je výrazný dynamizujúci prvok celej inscenácie. Tento prvok pomáha vtiahnuť diváka do deja a neskôr ním manipulovať podľa potrieb deja, situácii či protagonistov. Hudobnej stránky inscenácie sa úspešne chopili Martin Geišberg a Daniel Špiner, ktorí tvoria a pracujú s rovnakou entitou ľudí ako je predpokladaná cieľová skupina danej inscenácie. Aj preto je hudobné naštudovanie blízke hercom aj samotným divákom.“
Režisér Kamil Žiška v inscenácii O troch krásach sveta (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, 2019) väčšmi rozvinul známy rozprávkový archetyp. V jeho podaní vznikla komponovaná Dobšinského rozprávka vo výrazne harmonizujúcom duchu s citeľnou estetickou zladenosťou, subtílnosťou so zmyslom pre výtvarnosť i hudobnosť celkového rozprávkového koloritu. Dalo by sa povedať, že dominantne pastelovú monochromatickú farebnosť využíval na podnetnejšiu imaginatívnosť detského diváka. Harmonizujúca inscenácia skôr nadobúdala rovinu tlmenia drastickosti. K. Žiška sa poväčšine chcel od brutality Dobšinského dištancovať. Namiesto toho zdôrazňoval vo svojom režijnom rukopise prevažne zjemňujúce opak.
Hodnotitelia však pomerne často konštatovali pri tejto inscenácii slabé režijné zvládnutie uchopenia rozprávky na javisku. Podľa nich: „… divadelná inscenácia, ktorú nám ponúka súbor Divadla J. G. Tajovského sa vyznačuje nevyváženosťou jednotlivých zložiek samotného predstavenia. Už na začiatku upúta pomerne jednoduchá scénografia, ktorá je postupne dopĺňaná napr. monumentálnymi „krosnami“ – tie v neskorších scénach slúžia aj na stvárnenie iných priestorových reálií. Naproti tomuto scénickému prvku stoja malé, až nenápadné kvetinky či stvárnenie domova zachránených kráľovských detí. V zadnej časti javiska sa nachádza vyvýšený koridor, ktorý mal taktiež vykresľovať viacero časopriestorov (putovanie princa, breh rieky…), no jeho technické prevedenie ako aj práca hercov s týmto scénickým prvkom pôsobila kostrbato až ťažkopádne.“ Ďalší z jednotlivých porotcov vyčíta režisérovi tejto rozprávkovej inscenácie: „…popisnosť vo všetkých zložkách - najmä herectvo a režijná práca, ale hlavne nekomunikatívne prevedenie, didaktickosť…“ Iný z hodnotiteľov naopak vyzdvihuje aj isté pozitíva tejto inscenácie: „…výtvarne je však inscenácia celkom nápaditá a pôsobivá, posolstvo jasné, zopár výstupov vydarených, napriek tomu som však mal dojem, že snaha o páčivosť a „peknosť“ prevážila nad dramatičnosťou a inscenácia bola prerozprávaná miestami priveľmi skratkovito a miestami zdĺhavo, skrátka, že akcenty neboli kladené vždy správne, čo je však zakľúčované do veľkej miere už v samotnej kvalite literárnej predlohy.“
Režijno-dramaturgický tandem Lukáša Brutovského a Miroslava Dacha sa svojím spôsobom podpísal pod významný inscenačný počin v Slovenskom komornom divadle v Martine. Inscenácia hry Pavla Kyrmezera Komédia česká o bohatci a Lazarovi (SKD Martin, 2019) poskytovala výrazne exkluzívny zážitok najmä v netradičnom narábaní so slovom (dramatickou predlohou bola renesančná školská dráma v biblickej češtine). Mohli by sme povedať, že starostlivo vybraný text predlohy poslúžil tvorcom neraz pre viacnásobné možnosti experimentovania s ním. Doménou režiséra sa pritom nestala čisto iba aktualizačná rovina posunutia známej predlohy.
L. Brutovský obdivuhodne zvýrazňoval hudobné aspekty renesančnej archaickej predlohy. Dokonca sa snažil o hudobné vyznenie textu biblickej češtiny na javisku par excellence. V hlavnej úlohe Boháča sa predstavil Tomáš Mischura, ktorý sa svojím výkonom stal takpovediac aj hudobným interpretom. Miestami vo svojich výstupoch vyslovene vytváral mini koncert s rozsiahlo využívanou technikou „loopovania“ – pri zachytávaní replík do stereotypne zaznamenaných zvukových slučiek. Vznikla tak v jeho podaní, ako aj celého hereckého kolektívu, bizarná interpretácia rapujúceho muzicírovania s dávnym archaickým textom s vyslovene parodizujúcim vyznením. Inscenátorom v tomto zmysle nemožno uprieť snahu o tvorivú variabilitu práce s textom školskej drámy slovenského protestantského dramatika. Martinskí tvorcovia vytvorili vysoko štylizovanú a originálne podnetnú inscenáciu, v ktorej sa jasne uplatnili inovatívne prostriedky vyjadrovacieho aparátu. Podľa ďalšieho porotcu tejto komisie je problém tejto inscenácie evidentný najmä: „… s vnútornou estetickou jednotou (nie myšlienkovou) inscenácie – biblická čeština, súčasný vizuál, problematická interpretácia duchovných bytostí, ich štylizácia, kvalita výtvarného spracovania nadbábok - vyvoláva otázku, o ktorú inscenátorom zrejme aj išlo, či má moralita a apel na eticko-metafyzický rozmer človeka vôbec význam. V duchu postmoderny sa relativizuje aj pôvodné, isteže školometské, poslanie tohto renesančného textu, čo je v princípe v poriadku, nakoniec to však diváka predsa len vráti k uvažovaniu o tom, prečo si na tento účel zvolili práve tento text a nakoľko je výpoveď martinských divadelníkov hodnoverná… Inscenácia sa rozbieha veľmi ťažkopádne, nakoniec však dostane spád a pre mňa mnoho nedostatkov prekrýva jedinečný herecký výkon p. Mischuru.“ Pre plastickejšiu predstavu je vhodné tiež odcitovať dôsledný opis scénického riešenia inscenácie jedného z členov tejto komisie: „…po vstupe do štúdia martinského divadla cítime monštruóznu sochu, ktorá je prekrytá čiernou látkou. Neskôr sa ukáže, že ide o megalomanskú bustu predstaviteľa hlavnej postavy boháča Cresusa (Tomáš Mischura). Podstavec tejto busty je zároveň hracím priestorom, z ktorého protagonisti schádzajú iba zriedkakedy – len v prípade zostúpenia bohatej vrstvy medzi spoločenskú spodinu, do ktorej patrí aj žobrák Lazar (Daniel Žulčák). Takto rozdelený svet dramatických postáv určuje aj hracie pole predstaviteľom najvyšších a najnižších spoločenských vrstiev. Medzi týmito svetmi sa smú hýbať iba posluhovači, stvárnení ako široko ramenní bodyguardi (Tomáš Grega a Jaroslav Kysel) a nadpozemské bytosti: anjel Rafael (Barbora Palčíková), čert Rarašek (Zuzana Rohoňová) a Smrť (Lucia Jašková).“
Český režisér Jiří Havelka si vo svojej inscenácii Zem pamätá (Slovenské komorné divadlo Martin, 2019) zaumienil autorsky spracovať kontroverzné obdobie z dejín Československa (ako sa to už u neho stáva dobrým zvykom). Opätovne využil postupy dokumentárneho divadla na oživenie, evokáciu predovšetkým problematického (kontroverzného) obdobia tzv. normalizácie v bývalom Československu. Vybral si osobnosť Karola Duchoňa, na pozadí ktorého ozrejmoval spoločensko-kultúrne prostredie i nevyhnutne determinujúcu atmosféru tejto celej éry. J. Havelka dokumentárnym spôsobom zachytil epizódy zo životnej dráhy tejto hviezdy slovenskej pop music. Jeho ambíciou nebolo v žiadnom prípade adorovať túto spevácku legendu mimoriadnych speváckych kvalít. Divákovi umožnil vytvoriť si vlastný náhľad na raketový priebeh kariéry predčasne zosnulej osobnosti slovenskej populárnej hudby. Bol K. Duchoň režimom protežovaným umelcom, alebo nešťastným talentom utopeným v alkohole v nešťastnej dobe? Režisér sa pritom nestaval ani jednu z naznačených uhlov pohľadov. Zostával na neutrálnej úrovni a skôr sa zameral na vykreslenie turbulentnej životnej púte umelca, ktorý sa priam strmhlav rútil za svojím uznaním a slávou nielen v celoštátnom, ale i zahraničnom kontexte. Vznikla tak v podaní martinských tvorcov výslovne autorská inscenácia, ktorej predchádzal výskum života a diela K. Duchoňa z dobových záznamov, pamätí svedkov, spomienok pamätníkov pre plastickejšiu rekonštrukciu. Zároveň zaznievajú v inscenácii prelomové hity K. Duchoňa, priam v chronologickom slede. Dôsledne epizodickú štruktúru tejto inscenácie organicky tvorili jednotlivé piesne, ktoré sa rinuli ako prúd životnej cesty tejto legendy. Piesne motivicky dopĺňali jeho životnú púť (texty v nich často korešpondovali s jeho životnými udalosťami a dôležitým prežívaním vlastných stavov lásky a zaľúbenia). Mohli by sme povedať, že línia hudobných piesní tvorila leitmotív celej inscenácie. Režisér z nich chronologicky vyskladal postupne trajektóriu životnej púte umelca – hrnúceho sa za slávou až po jeho finálny pád. Permanentná hudobno-tanečná zložka (paradoxne v činohernej inscenácii!). Celý herecký kolektív sa v nej výrazne prejavil často len v epizodických úlohách (spomenúť by sme mohli najmä bravúrneho T. Mischuru). Hlavnú úlohu speváckej legendy suverénne zvládol začínajúci herec Tomáš Grega. Dokázal v rámci svojho náročného výkonu zvládnuť spev, hru na hudobný nástroj, herecký prejav ako aj fyzicky náročné, sústavné šliapanie na bežiacom páse počas celej inscenácie.
Hodnotitelia sa väčšinou zhodovali na nesporných pozitívach i kvalitách tohto inscenačného titulu s mimoriadnou diváckou príťažlivosťou a s jej evidentnými predpokladmi na komerčný úspech. Ako výstižne dodáva jeden z nich: „…inscenácia miestami prekračuje obmedzenia dané žánrom (doku-spevohra?) a cez množstvo detailov (napr. pohyblivú textovú lištu na kulise, pripomínajúcu v spravodajskej skratke dobové udalosti a niekoľkých stretov hlavného hrdinu s vtedajšou politicko-spoločenskou realitou, resp. s predstaviteľmi vtedajšej štátnej a politickej moci) sa stáva aj obrazom doby reálneho socializmu, ktorý balansuje medzi kritikou a istou ironizovanou nostalgiou. Duchoňa však nezobrazuje ako obeť režimu, ale ako obeť jeho vlastných démonov, hedonistického životného štýlu a alkoholizmu. V podstate ide o bežný námet hollywoodských filmov o zlomených osudoch hviezd, ktorý však inscenátori spracovali s bohatou divadelnou invenciou podporili hravosťou, danou systémom divadla na divadle. Predstavenie hrajú martinskí herci s veľkou chuťou a až s istou artistnou bravúrou a má nepopierateľný divácky ohlas. Nemá zmysel sa k tejto inscenácii správať z pozície kritickej estetickej nadradenosti ako k bežnému komerčnému titulu.“
Poznámka: Úvodzovkami sú označené citáty z recenzií.
Vypracoval: Miroslav Ballay
9. júla 2019
Do druhého kola Ceny Akadémie za sezónu 2018/19 komisia Stred nominovala 3 inscenácie bez udania poradia:
Inscenácia Slovenského komorného divadla Zem Pamätá (réžia Jiří Havelka)
Inscenácia Slovenského komorného divadla Komédia česká o bohatci a Lazarovi (réžia Lukáš Brutovský)
Inscenácia Divadla z Pasáže Posolstvo z inej planéty (réžia Šimon Spišák)