Západ - Vyhodnotenie Ceny Akadémie za daný okruh
Komisia Akadémie divadelných tvorcov Západ v zložení Juraj Benčík, Ida Hledíková, Ondrej Kaprálik, Michaela Mojžišová a Roman Polák hodnotili osem inscenácií, ktoré prihlásili do Ceny Akadémie tieto divadlá: Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Divadlo Jána Palárika v Trnave, Divadlo Pôtoň Bátovce, Jókaiho divadlo v Komárne, Nové divadlo v Nitre a Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre (bábkové divadlo).
DAB v Nitre a Divadlo Jána Palárika v Trnave využilo možnosť prihlásiť do súťaže dve inscenácie. DAB prihlásilo inscenácie Mechanický pomaranč a Hlava XXII., Divadlo Jána Palárika prihlásilo inscenáciu Kopanec a Protokol. Dramaturgickú ponuku týchto divadiel dopĺňa inscenácia Pastierska symfónia autorského Divadla Pôtoň z Bátoviec, adaptácia na motívy románu F. Kafku Proces z dielne ďalšieho nezávislého divadla – Nového divadla v Nitre, hra D. Greiga Prízraky inscenovaná v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre, a napokon adaptácia filmového diela Úplní cudzinci v Jókaiho divadle v Komárne. V platforme Západ sme teda zaregistrovali dve nezávislé a tri zriaďované divadlá VÚC Nitra a VÚC Trnava. Nezávislé divadlá boli zriaďovaným divadlám rovnocennou konkurenciou, ba možno povedať, že sú to práve oni, ktoré hľadajú nový divadelný jazyk prostredníctvom neopozeraných výrazových prostriedkov a smerujú viac k nekonvenčným prostriedkom. Z dvoch inscenácií nezávislých divadiel – Pastierska symfónia a Proces, vybrala porota do druhého Ceny Akadémie Pastiersku symfóniu. Viaceré divadlá sa spoľahli na dramaturgickú istotu. Priniesli jednak overené divadelné tituly (napr. Prízraky, Protokol) resp. sa tituly overili (aj) vo filmových realizáciách (napr. Mechanický pomaranč, Hlava XXII., Úplní cudzinci, Proces, ale i dokumentárna dráma Kopanec, ktorá vznikla ako filmová adaptácia dokumentárnej divadelnej hry. Táto skutočnosť však automaticky neznamená, že by inscenácie neboli inšpiratívne, každá z nich mala svoj rukopis vychádzajúci jednak z estetiky ich tvorcov, ale aj z aktuálnej prevádzkovej potreby divadla. V kontexte dramaturgie možno skonštatovať, že sa potvrdila línia kultovosti témy násilia, ktoré bolo kľúčovou témou vo viacerých prihlásených inscenáciách – Mechanický pomaranč, Kopanec, Hlava XII. resp. jeho ďalších foriem, akým je manipulácia – v inscenáciách Protokol, Proces. Téma osobných a medziľudských vzťahov, téma odcudzenia sa objavila napríklad v inscenáciách Prízraky a Úplní cudzinci.
Úroveň inscenácií bola pomerne dosť vyrovnaná, až na niekoľko výnimiek, ktorými boli inscenácia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre Prízraky a inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Protokol, ktoré sa v hodnotení všetkých členov komisie nestretli s pozitívnym ohlasom, ba naopak. O vyrovnanej úrovni viacerých inscenácií svedčí aj rozhodnutie poroty, Komisie Západ poslať do finálneho kola namiesto dvoch až tri inscenácie. Toto rozhodnutie vzniklo na základe vzájomnej ústnej dohody porotcov, ktorí sa o výsledkoch ich tajného hlasovania dozvedeli až na spoločnom stretnutí, zorganizovanom Akadémiou. Porota jednoznačne poslala do druhého kola inscenáciu Divadla Jána Palárika v Trnave Kopanec (réžia Viktor Kollár). Táto inscenácia zaznamenala najväčší počet hlasov a o jej postupe nebolo pochýb. Diskusiu v porote vyvolali dve ďalšie inscenácie s najvyšším počtom hlasov, a síce Mechanický pomaranč a Pastierska symfónia. Komisia sa po vzájomnej diskusii a argumentoch rozhodla poslať do ďalšieho kola obidve inscenácie vzhľadom istý stupeň výnimočnosti v dvoch rozdielnych estetikách a inscenačných prístupoch.
Viaceré divadlá vybrali do súťaže inscenácie, ktoré sú určené divákom, ktorí nevyhľadávajú komerčné tituly a preto aj ich nasadenie do hracieho plánu bolo, aspoň v hodnotiacom období, zriedkavejšie.
V rámci diskusie v komisii zazneli názory o kultovosti témy násilia, ale aj o nebezpečí jeho relativizovania v kontexte hodnotených inscenácií. S takouto reflexiou sa stretla napríklad inscenácia Mechanický pomaranč, ale aj Hlava XXII., hoci toto konštatovanie nebolo úplne jednoznačné. Niektorí porotcovia tieto názory jednoznačne nezdieľali, avšak dosť bolo tých, ktorí veci videli práve takto. V každom prípade nastala v záverečnom verdikte komisie zhoda v postupe vybraných inscenácií, ktoré majú ísť do druhého kola.
Na margo inscenačného hľadiska je zaujímavé, že viacerí porotcovia reflektovali animáciu priestoru vo viacerých inscenáciách, ktorá však bola raz viac, raz menej úspešná (napr. Hlava XXII., Protokol).
Zhrňujúce hodnotenie jednotlivých inscenácií uvádzame v abecednom poradí.
Inscenácia Hlava XXII. (réžia Ján Luterán) sa vo všeobecnosti nestretla s jednoznačne pozitívnou reflexiou, ktorá by stačila na postup do druhého kola súťaže. Na jednej strane hodnotitelia konštatovali, že šlo o inscenáciu, kde „ satira namierená proti absurdnosti a cynizmu vojny bola inscenovaná s nadsádzkou, v mnohých scénach až hraničiacou s fraškou“. Členovia komisie konštatovali, že sa tvorcom podarilo pomenovať formu, no viacerí v inscenácii nenašli humor, ktorý by bol očisťujúci. „Inscenácia je kultivovaným, vkusným divadelným tvarom, ktorý však vyznieva priveľmi bezproblémovo….Z veľkej miery sa z neho vytratila intelektuálna nástojčivosť témy a otupil sa rozmer bezmocného zúfalstva z absurdnej mocenskej mašinérie“. Problém teda viacerí členovia komisie videli „v pomenovaní skutočnej agresivity vojny“, no inscenácia bola čiastočne pochopená ako protivojnový protest. Pre viacerých členov komisie pozitívne zapôsobilo riešenie scénického priestoru v Štúdiu DAB v Nitre, hoci niektorí následne poukázali na jeho praktickú problematickosť v tom, že jeho metaforický zámer nebol z hľadiska situovania divákov jednoznačne čitateľný. „Škoda len, že bežný divák priestorové usporiadanie z vtáčej perspektívy nikdy neuvidí, takže je o túto jednoduchú metaforu ukrátený“. Napriek tomu, členovia komisie konštatovali dobrú úroveň inscenácie, iba jeden člen komisie ju hodnotil ako kandidáta na postup do druhého kola Ceny Akadémie.
Inscenácia Divadla Jána Palárika Kopanec (réžia Viktor Kollár) bola tou, ktorá získala najviac bodov v hlasovaní komisie o postup do 2. kola. Na záverečnej diskusii ju prítomní členovia jednoznačne ocenili a o jej postupe neboli žiadne pochybnosti. „Inscenácia je vyvážená a má veľmi silné racionálne i emotívne posolstvo. Každá postava je veľmi dobre obsadená a jednotlivé typy vytvárajú uveriteľnú mozaiku sveta, v ktorom sa zdanlivo z ničoho vynára agresivita a násilie. Hra odkazuje na frustrujúce sociálne pozadie postáv, postupne odhaľuje myšlienkový svet „nevinných“ rodičov agresívnych mladíkov, v ktorých mysliach sa komunizmus a fašizmus v spomienkovom optimizme morálne relativizuje. Výborne ich herecky stvárnili Tibor Vokoun a Daniela Gudabová. Inscenácia hovorí o nebezpečenstve spoločnosti bez pozitívnych myšlienok, perspektívy, vzdelania a výchovy k tolerancii a k inakosti. Hovorí o svete, v ktorom sa rodí neofašizmus.“ Z hodnotení ďalších členov komisie: „Trnavskí tvorcovia sa vybrali múdrou cestou, keď pri rozohraní príbehu „netlačili na pílu“, nevizualizovali jeho drastickosť, netlačili na slzy ani hnev diváka. No tým, že ho vyrozprávali vecne, dokonca s istým ironickým (či skôr cynickým) nadhľadom, nenásilným spôsobom vytvorili priestor pre dobrovoľné aktivizovanie diváka, pre jeho potrebu zaujať postoj, hľadať paralely s ním poznaným dneškom. Tento moment je o to dôležitejší, že Kopanec je súčasťou dramaturgickej línie cielenej na adolescentné publikum (i jeho rodičov), ktorá sa javí byť v kontexte súčasného slovenského divadla nezanedbateľnou. Za veľkú devízu trnavského predstavenia považujem herecké výkony“. „Kopanec“ nie je o sociologickej funkcii a funkčnosti trestu, apeluje skôr na varovné znaky a učí nás spozornieť. A, predovšetkým pozrieť sa nefalšovaným ľuďom priamo do očí. Dokumentárna hra vyskladaná z autentických výpovedí, rozkrývajúca hodnoty, postoje, názory a motivácie je natoľko silná, že nepotrebuje oveľa viac, ako precíznu, psychologickú, dokonca až takmer kamerovú hereckú prácu. A tvorcovia inscenácie presne to „neveľa“ inscenácii dodávajú. … Inscenáciu hodnotím veľmi pozitívne. … Nedá mi neporovnávať s tiež hodnotenými Prízrakmi – kým v Nitre (Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre - pozn aut.) sa ubrali cestou ľahkej formy, niekoľkých citlivejších a neopozeraných tém, no povrchného a nekonzistentného spracovania vo forme konzumnej zábavy, Trnava siahla po čoraz aktuálnejšej téme barbarského násilníctva a v ničom diváka nešetrí, no ani nepodceňuje.“ Viacerí členovia komisie oceňujú aj hudobnú zložku inscenácie.
Inscenácia Mechanický pomaranč (réžia Juraj Augustín) vyvolala medzi členmi hodnotiacej komisie azda najväčšie polemiky. Jednotlivo sa najskôr stretla s odmietnutím až po hodnotenú ako „vysoko kvalitnú“, ktorá „nastavila latku hodnotených inscenácií pomerne vysoko“. Lepšie ju prijali hodnotitelia mladšej vekovej kategórie, než ich o niečo starší kolegovia. Mladší, akoby nepociťovali v inscenácii už spomínané relativizovanie zla, ktoré naopak, vnímali starší členovia komisie: „Najväčšiu izoláciu od príbehu, od hercov a od postáv som však začal pociťovať v citovej oblasti. Jediný a sústavný prúd pocitov, ktoré herci vo mne vyvolávali tým, že ich sami cítili, boli len pocity zúfalého hnevu, zlosti, nenávisti a opovrhovania. Vzájomného a všeobecného. … Považujem preto jednostranný a plošný cynizmus všetkých postáv bez konfliktu s opačnými, pozitívnymi citmi alebo úprimnými výčitkami svedomia, za najväčší omyl inscenácie a za veľký omyl režiséra a dramaturga. Texty, bezcitne alebo len hnevom, oznamujúce informácie o strate, bolesti ale aj o radosti a nádeji, strácajú dramatický rozmer a inscenácia sa stáva schematickou a odtrhnutou od reality skutočného ľudského prežívania života a medziľudských vzťahov. Herci hrajú a rozprávajú len mechanicky, čisto racionálne a mňa to necháva nezainteresovaným, chladným, nedotknutým a unaveným“. Z iného hodnotenia vyplynulo akceptovanie zaujímavej formy, kedy „inscenátori rezignovali na dramatické postavy i dramatické situácie. Čím túto absenciu základných dramatických atribútov divadelnej inscenácie nahradili ? Skupina hercov rozpráva príbeh skupiny agresívnych mladíkov, mladíčok. Rezignujú na určovaní pohlavia. Ženy hrajú ženy aj mužov, muži mužov aj ženy. Situácie sú iba naznačené, agresivita skupiny je podaná štylizovanou nadsázkou. Postavy hovoria prózu autora i dialógy. Chvíľu trvá, kým sa z kolektívnej i individuálnej „recitácie“ vyvinú náznaky postáv a kým pochopíme, že každý môže hrať každého. Napokon sa postavy predsa len vylúpnu, hlavného hrdinu hrá žena. …Napätie vytváralo sústredenie diváka, aby pochopil o čom je vlastne príbeh a kto „hrá“ v tejto chvíli koho. (Hovorím o divákovi, ktorý nepozná predlohu.) Forma inscenácie ma na chvíľu zaskočila, ale potom som ju prijal. Väčší problém som mal s obsahom. … Vyústenie inscenácie som vnímal ako relativizáciu zla. … A najsmutnejšie na celej inscenácii je to, že sa pohybuje v akomsi umelom, umeleckom „svete“. A pritom o pár ulíc ďalej každý Nitran, zažil skutočnú násilinícku skupinu neofašistov pri Kartárskom klube. Ale táto inscenácia sa nechcela realitou „zašpiniť“. Pre iného člena komisie „nitrianske spracovanie je však – v súlade s predlohou i Kubrickovým filmovým spracovaním – otvorenou arénou pre znepokojivé otázky bez uspokojivých odpovedí. … Inscenácia je skutočne filozoficky provokatívna, obzvlášť v otázkach etiky a morálky“. Autor vyzdvihuje herecké výkony „výbornej Andrešičovej“ i ďalších hercov, ako aj svetelný dizajn.“ Z iného hodnotenia sa dočítame, že „sugestívne, v sarkastickom nadhľade udržané, s režisérskou poetikou Juraja Augustína stotožnené výkony nadaných hercov považujem za to, čo dáva tomuto divácky náročnému divadelnému experimentu umelecké opodstatnenie“. Z komplexu uvedených hodnotení vyplýva, že inscenácia je hodná ďalšej diskusie, preto sa komisia rozhodla posunúť ju do druhého kola. Nemožno jej uprieť sofistikovane premyslenú koncepciu formy, jej zmysel pre divadelnosť. Naznačovaná „umelosť“ pripomína divadlo neživých hercov, teda bábok, ktoré rozprávajú o (citovo) „mŕtvych“ ľuďoch v rovine metafory. Ide len o to, či divadelne nepoučený divák tejto metafore porozumie alebo ho zmätie prvý obsahový plán, ktorý sa viacerým kolegom javil ako relativizovanie zla.
Inscenáciu komisia vybrala ako postupujúcu do druhého kola Ceny Akadémie rovnako ako Pastiersku symfóniu (réžia Iveta Ditte-Jurčová) z dielne nezávislého Divadla Pôtoň. Tá podobne vyvolala diskusiu a rovnako sa v rámci komisie uvažovalo o zrozumiteľnosti, ktorá nie je samozrejmým fenoménom pre postdramatické, asociačné divadlo. Niektorí členovia komisie sa vyjadrili, že nevedia, „o čom to celé je“. Zjavne bolo komplikované identifikovať obsah inscenácie ako celku, ak o to, prirodzene, tvorcom išlo. Dá sa povedať, že niektorých zaujali viac jednotlivé obrazy než celok. Z množstva otázok, ktoré si členovia komisie položili na margo tejto „až sureálnej scénickej adaptácie klasického dramatického diela slovenského realizmu“ nakoniec vyplynula celkom zaujímavá koláž osobných predstáv, asociácií a výkladov, či iba opisu pocitov. Z hodnotení členov komisie vyberáme: „Pastierska symfónia je pôsobivým sledom …ritualizovaných obrazov. Tvorcovia sa vracajú ku koreňom toho divadla, v ktorom nebolo možné oddeliť predvádzajúceho od pozorujúceho, v ktorom nemožno nakresliť hranicu medzi protoumením a protonáboženstvom; divadla, ktoré začínalo kreslením bizónov na steny jaskyne a končilo oslavou úspešného lovu. Brook šiel tieto korene hľadať do Afriky, divadelníci z Bátoviec sa ponorili do počiatkov národného folklóru azda aj pohanskej tradície. Stvorili zbierku divadelných básní voľne prepojených témou človeka a prírody“. Otvorenými otázkami na margo inscenačného tvaru boli otázky typu, či šlo „o postmodernistické spracovanie Bačovej ženy a symbolická rovina sa stala dominantnou“ alebo či „tvorcovia integrovali dramatickú líniu do symbolickej koláže“; viacerí členovia komisie sa zamýšľali o.i. nad symbolikou či funkciou medveďa, pričom došli k viacerým rozličným výkladom, napríklad aj či šlo o tému genderu. Za pozitívum inscenácie možno považovať jej bohatú vizuálnu stránku, vizuálne metafory (odhliadnuc od ich zrozumiteľnosti). „Režijno-dramaturgická koncepcia si vyžaduje veľkú koncentráciu tak zo strany hercov, ako aj obecenstva. Je to tvar oslovujúci predovšetkým znalé publikum, ktoré dokáže identifikovať javiskové metafory odkazujúce (nielen) na Stodolovu predlohu. Inscenácia s veľkou dávkou kumštu spracúva rituály, mýty a archetypy, z ktorých čerpá naša kultúra. Za obzvlášť cenné považujem pretavenie etnomuzikologického výskumu, ktorý inscenácii predchádzal – tento návrat k už pomaly zabudnutým koreňom je vysokou pridanou hodnotou Pastierskej symfónie. Napr. reprodukovaný vstup plačky je jedným z najsilnejších miest inscenácie, jednak z hľadiska jeho autentickej krásy, ale tiež v zmysle kontrastného momentu v scénickom tvare, ktorý dovtedy eliminoval emocionálny rozmer“. Inscenácia je bohatá na divadelné výrazové prostriedky, experimentuje aj s objektovým divadlom, čo je platformou súčasného bábkového divadla. V istej miere možno o nej hovoriť ako o experimente, ktorý sa chce vymknúť zavedeným postupom. Prevažuje v nej vizualita, hudobnosť, predmetovosť, iba užšia väzba na konkrétny titul tvorcom čiastočne zväzovala ruky. Inscenácia dáva šancu nekonvenčnému divákovi „otvárať asociačnú rovinu“, no túto cestu asociačnej slobody občas zahatá pátranie po realistickom príbehu. „V každom prípade však vznikla inscenácia, ktorá sa vymyká bežným postupom a je dostatočne komunikatívna a adresná, aby dokázala sprostredkovať divákovi aspoň časť svojho pôsobivého odkazu, čo je pomerne vzácne“.
Inscenáciu Prízraky (réžia Svetozár Sprušanský), ktorú do súťaže prihlásilo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre hodnotili členovia komisie nie viac než ako prevádzkovú inscenáciu, ktorá ničím neprekvapila. „Inscenácia lineárne plynie, dozvedáme sa postupne stále viac a viac o prehistórii príbehu, až dospejeme k šťastnému koncu. Z dievčaťa bude spisovateľka. Je to prevádzková inscenácia, z ktorej divadelným jazykom môžeme nesúhlasiť, ale má právo na život“. Z iného hodnotenia: „Remeselná úroveň jednotlivých zložiek je však nízka, a to platí pre všetky. Inscenácia je zamorená množstvom klišé bez štipky tvorivej irónie. Navyše pôsobí dojmom žánrovej nesúrodosti, ktorá nepôsobí ako premyslený zámer“. Viacerí autori konštatujú žánrovú nesúrodosť. Uvedenie hry síce niekoľkí členovia komisie oceňujú ako pozitívny moment zaujať teenagerov, no vzápätí sú kladené otázky či je namieste, že v hre pre mládež sa zjednodušuje sexualita na lascívnosť, prvoplánové sugestívne pohyby a oklieštenie na pohlavné orgány“. Ako jednu z pozitívnejších stránok inscenáciu vyhodnotili dvaja členovia komisie scénografiu. Celkovo vyhodnotili členovia komisie túto inscenáciu ako jednu z najslabších z prihlásených inscenácií do Ceny Akadémie.
Nové divadlo v Nitre, ktoré vzniklo odchodom viacerých členov Starého divadla Karola Spišáka v Nitre prihlásilo do Ceny Akadémie inscenáciu Šimona Spišáka Proces, ktorá vznikla ako adaptácia predlohy Franza Kafku. Je dôležité poznamenať, že dvaja členovia komisie inscenáciu nemali šancu vidieť, z dôvodu jediného dátumu možnosti pozrieť si inscenáciu, ktorej záznam tiež neexistuje. V tomto kontexte je potrebné zamyslieť sa nad tým, či tvorcovia podstúpia za takýchto podmienok riziko, že inscenáciu nemôžu vyhodnotiť všetci členovia komisie alebo je pre nich prijateľnejšie radšej inscenáciu do súťaže neprihlásiť, keďže je tu riziko menšej objektívnosti hodnotenia resp. vyhodnotenia inscenácie ako neúspešnej. V prípade inscenácie Proces však nešlo o divadelné dielo, ktoré by jednoznačne kandidovalo na postup do druhého kola. Sympatická časť ženského hereckého kolektívu Nového divadla v Nitre v ich sympatických a vtipných hereckých kreáciách však nenašli oporu vo výkone hlavného predstaviteľa – hrdinu K. , ktorého stvárňoval Miloš Kusenda. V hodnotení členov komisie sa jeho výkon klasifikoval ako najslabší článok inscenácie: „Pôsobil skôr dojmom, že si odskočil z recitačnej súťaže, než by sa pokúšal stvárniť zúfalstvo človeka zajatého v mašinérii absurdného súdneho procesu. Formálne síce vykonal všetky úkony postavy, ktorá sa snaží uniknúť, či aspoň pochopiť. No citovo zostával nezasiahnutý, nezmenený, dokonca sa mi žiada povedať, neprítomný.“ Z iného hodnotenia: „Veľmi dobre zvolená monochromatická scénografia a detailne prepracovaná réžia nezachránia žiadny javiskový umelecký tvar, ktorému chýbajú elementárne remeselné postupy herecké. Paradoxne najslabším článkom inscenácie je herec, predstaviteľ hlavnej postavy autobiografického románu autora predlohy.“ Všetci hodnotitelia oceňujú vo svojich hodnoteniach scénografické riešenie inscenácie s jej metaforickým posolstvom – najmä animáciu priestoru a komplexnú výtvarnú symboliku čierno-bieleho riešenia inscenácia (scéna, kostýmy, masky). Masky ozvláštnili inscenáciu aj jej humorno-ironické uchopenie, avšak kameňom úrazu zostala zvuková stránka hovoreného textu vo vnútri masky na úkor zrozumiteľnosti. Inscenácia vyvolala tiež rôznorodé hodnotenia, zdá sa, že u činoherných kolegov sa alfou a omegou stalo herectvo, autorka tohto celkového hodnotiaceho materiálu sa na inscenáciu pozerá, povedzme vo väčšej komplexnosti, a hodnotí pozitívne zaujímavú režijno-výtvarnú koncepciu. Spišákova interpretácia u nej obsahovo vyznieva tiež ako iné, už spomínané inscenácie, ako upozornenie na relativizovanie zla, ibaže nie s celkom jasným akcentom. Skôr z nej vyplýva rezignácia na dovolanie sa spravodlivosti, ale tiež si ju musí divák „chcieť“ odčítať.
Sklamaním bola inscenácia Protokol (réžia Juraj Bielik), ktorú do Ceny Akadémie prihlásilo Divadlo Jána Palárika v Trnave „Výborná hra Tracy Lettsa, ktorá hovorí o zločineckých základoch americkej spoločnosti(vyvraždili pôvodné obyvateľstvo – Indiánov), je príkladom ako v tom istom divadle môže vzniknúť autentická silná kolektívna výpoveď v inscenácii Kopanec a veľmi približný inscenačný tvar, v ktorom sa herci zmietajú v nepresvedčivých typoch, násilne sa snažia byť vtipní a takmer to vyzerá, že bránia tomu, aby sa k divákovi dostalo silné posolstvo textu. V tejto inscenácii som nezaznamenal prítomnosť režiséra. … Bohužiaľ sa nekonal žiaden divadelný zázrak, iba podpriemerná inscenácia, ktorá môže postupom repríz na seba nabaľovať ďalšie vrstvy povrchnej komiky“. Iný hodnotiteľ označuje inscenáciu za takú, ktorá tematicky „ už pôsobí „staro“ a smerom k slovenskej realite aj značne intaktne. No a keďže o jej väčší presah sa nepostarala ani inscenácia Juraja Bielika, tak po myšlienkovo silnom, divadelnom výborne zvládnutom Kopanci považujem Protokol za dramaturgické rozrieďovanie spoločensky apelatívnej línie DJP Trnava v aktuálnej sezóne“. Z ďalšieho hodnotenia vyplýva, že jeho autor inscenáciu považuje za „ ….„dobré, bezpečné, konzervatívne divadlo“. S dovetkom, že pred dobré sa mi natíska slovo „takmer“.“ Autor reflektuje tiež problematickosť hereckého prejavu (plochosť jednotlivých figúrok, žánrovú neujasnenosť – „ do grotesknosti chýba štylizácia, do realizmu často myšlienkový proces“), rozpačitosť scénografického riešenia priestoru. Pozitívnym momentom bola samotná animácia priestoru prostredníctvom dokrútok a projekcie, ktorá sa síce snažila umocniť aktualizáciu témy, avšak klasické portálové javisko pôsobilo v symbióze s takto riešenou projekciou trochu nedôveryhodne, ak nie kontraproduktívne. Všetci členovia komisie vyhodnotili inscenáciu ako štandardnú, s kritickými pripomienkami, takú, „ktorá nevybočuje zo zaužívaných, overených koľají a ničím novým neozvláštňuje dramaturgiu slovenskej produkcie, ani jej inscenačné postupy“.
Inscenácia Jókaiho divadla v Komárne Úplní cudzinci (Perfetti sconosciutti) (réžia Iván Hargitai), podľa úspešného autorského filmu režiséra Paola Genoveseho (zarobil cca 16 milónov eur) vznikla ako koprodukčná inscenácia JD v Komárne s Vörösmartyho divadlom v Székesfehérvári. Hra o odhaľovaní medziľudských vzťahov a osobných tajomstiev prostredníctvom mobilných telefónov je zjavne úspešným prevádzkovým dramaturgickým ťahom, čoho dôkazom bolo aj preplnené hľadisko Jókaiho divadla v Komárne. Viacerí hodnotitelia však konštatujú, že inscenácii chýbala hlbšia psychológia postáv. Ocenili však, napriek počiatočnej popisnosti, scénu, predovšetkým jej „záverečnú metaforu „o utopení vzťahov“ či o očistu(?), keď stôl, na ktorom „piknikujú“ zaleje voda.“ Taktiež si všimli dobrú prácu so svetlom a zvukom. Inscenáciu členovia hodnotiteľskej komisie zároveň považujú za veľmi dobrú prevádzkovú komédiu s presvedčivými hereckými výkonmi. Napriek uznaniu v kontexte vkusu, remeselnej úrovne a niekoľkých metafor, v konkurencii náročnejších inscenácií komisia nenavrhla postup do druhého kola Ceny Akadémie.
Poznámka: Úvodzovkami sú označené citáty z recenzií.
Vypracovala: Ida Hledíková
Do druhého kola Ceny Akadémie za sezónu 2018/19 komisia Západ nominovala 3 inscenácie bez udania poradia:
Inscenácia Divadla Jána Palárika Kopanec (réžia Viktor Kollár)
Inscenácia Divadla Andreja Bagara Mechanický pomaranč (réžia Juraj Augustín)
Inscenácia Divadla Pôtoň Pastierska symfónia (réžia Iveta Ditte-Jurčová)